Půjčky Praha

Abstrakt: Predložená práca je komparatívnou štúdiou rozmanitých pohľadov na negatívne dopady globalizácie v intenciách sociálnej nerovnosti. Okrem teoretických východísk práca obsahuje aj štatistiky a analýzy a konkrétne príklady negatívnych dopadov.

Kľúčové slová: kulturológia, globalizácia, chudoba, militarizácia, futurológia, hyperkonzumerizmus, nebankové subjekty, sociálna exklúzia

Úvod

Predmetom predloženej práce bude vzťah globalizácie, kultúry a sociálnej exklúzie v intenciách teórií, analýz a štatistík, futurologických perspektív a konkrétnych príkladov z reality. Práca je členená do niekoľkých kapitol – prvá časť analyzuje vzťah straty schopnosti rozhodovať o kľúčových ekonomických a sociálnych otázkach na úrovni spravovania národných štátov (Na cestu ku globálnej chudobe a strate suverenity), druhá časť sa zaoberá paradoxom financovania zbrojného priemyslu v tieni chudoby, tretia – veľmi dôležitá časť – hovorí o futurologickej vízii blížiaceho sa nedostatku práce; štvrtá časť sa zaoberá zvyšovaním nárokov a znižovaním odmien a ľudskej dôstojnosti, resp. sociálnych štandardov pre dôstojný život; piata časť práce analyzuje konkrétny príklad vzťahu nadnárodného kapitalizmu a chudoby – textilný priemysel, šiesta časť sa všeobecnejšie zaoberá vzťahom chudoby a hyperkonzumerizmu a záverečná siedma časť sa zaoberá lokálnym problémom, ktorý vyprodukovala globalizácia – pôžičkárňami a nebankovými subjektmi ako príčinou chudoby na Slovensku.

Na tému kritiky globalizácie cez tézu rozširujúcej sa chudoby na jej úkor vzniklo nespočetné množstvo prác najmä teoretikov globalizácie od zahraničných (Beck, Žižek, Lipovetsky, Bauman, Ritzer, Kleinová) až po česko-slovenských teoretikov (Suša, Hrubec, Staněk, Schejbal, Pauhofová, Kreuzzieger). Mnohé z nich sú v tejto práci citované a stali sa zároveň základným východiskom pre jej koncipovanie. Teoretici vychádzajú najmä z negatívneho vnímania globalizácie ako príčiny chudoby (napríklad Ulrich Beck, ktorý je hlavným ideovým zdrojom práce, vychádza z Baumanovej tézy globálnej spoločnosti ako spoločnosti globálnych bohatých a lokálnych chudobných).

„Buržoázia, ťažiac zo svetového trhu (prostredníctvom exploatácie svetového trhu), dala výrobe a spotrebe všetkých krajín kozmopolitický ráz… Duševné produkty jednotlivých národov sa stávajú spoločným majetkom. Národná jednostrannosť a ohraničenosť sú čoraz menej možné a z mnohých národných a lokálnych literatúr sa vytvára literatúra svetová.“[1] Tento citát z Komunistického manifestu napísaný v 19. storočí Karlom Marxom dostáva v súčasnosti úplne iný rozmer. Koniec národných štátov je spätý s koncom demokracie a vznikom globálnej éry. „Zánik národa prináša so sebou smrť politiky,“ píše Jean-Marie Guéheno.[2] Pojem diverzifikácia sa v ekonómii spája najčastejšie s pojmom riziko (rozloženie portfólia za účelom znížiť riziko straty počiatočného investovaného kapitálu), používajú sa aj iné newspeaky, ako napríklad reštruktualizácia a podobne, ktoré ospravedlňujú antisociálne, neetické a nemorálne správanie zamestnávateľov voči zamestnancom. Spätosť nadnárodnej globalizovanej spoločnosti s chudobou sa zdá na prvý pohľad vzhľadom na pozadie hyperkonzumnej kultúry a nadspotreby západného sveta absurdný, avšak práve oná nadspotreba a hyperkonzumerizmus spojený s bezbrehým naháňaním za ziskom nadnárodných korporácií je príčinou týchto rozdielov. Napriek tomu, že sa takmer všetky prvky spoločenskej reality normalizujú, štandardizujú a nivelizujú, životná úroveň majority klesá, sociálna nerovnosť sa prehlbuje a bieda tretieho sveta sa pomaly dostáva do Európy. Globálna spoluzodpovednosť nadnárodného sveta sa radikálnym spôsobom prejavila aj pri imigrantskej kríze. Oleg Suša píše o podstate globálnej nerovnosti nasledovne: „V časopriestorovo stlačenom svete sú nerovnosti viditeľnejšie a sú viac vnímané. Predovšetkým možno vidieť veľké nerovnosti medzi spoločnosťami rôznych krajín (globálnym severom a globálnym juhom, medzi tzv. vyspelými a bohatými krajinami a tzv. chudobnými rozvojovými krajinami). … Nerovnosti ovplyvňujú ako participáciu a mieru vylúčenosti v rámci demokratických procesov v spoločnostiach národných štátov, tak aj vzťahy globálnych spoločností i indivíduí.“[3] Oleg Suša podobne ako Beck nadväzuje na Baumana cez teóriu o vzťahu globálneho a lokálneho ako dvoma perspektívami stratifikácie (hierarchického rozvrstvenia) a polarizovania svetovej spoločnosti a jej populácie: „Na jednej strane stojí malá skupina ,globalizovaných bohatých‘, na druhej väčšina ,lokalizovaných chudobných‘.“[4] Podľa Baudrillarda (ktorého cituje Beck) žijú ľudia v prvom svete (svete bohatých a úspešných) v určitej hyperrealite (virtuálne sa nedá oddeliť od reálneho) – tzn. žijú v čase, nie v priestore. Obyvatelia druhého sveta žijú v priestore, pričom ich čas je prázdny a virtuálny. Čiže filozoficky vzaté, možno povedať, že globalizácia a lokalizácia sú hnacími silami novej polarizácie, v ktorej sú chudobní viazaní na priestor a bohatí na čas. Deje sa to, čo Ulrich Beck prirovnáva ku životu vo vlaku-v pohybe: neustále zmeny, ktoré nestíhajú získať svoj pevný tvar z tekutosti (Bauman) a utápajú sa v úzkostnej frustrácii z prítomnosti (Lipovetsky).  

Kapitál nezostáva v národných štátoch, v ktorých je vytvorený, ale mizne kdesi za hranicami – nadnárodná ekonomika likviduje lokálnu ekonomiku, ktorá jej nestíha konkurovať. Malé štáty sa stali montážnymi dielňami Západu. Národné štáty strácajú svoju suverenitu – o kľúčových ekonomických stratégiách sa pracuje mimo rámec štátu, za zatvorenými dverami vyjednávania ekonomických elít (spory, ktoré riešia arbitrážne súdy). Globalizácia predstavuje podľa Becka symbol bezhraničnosti všedného konania v rôznych dimenziách hospodárstva, informácií, ekológie, techniky, transkultúrnych konfliktoch a občianskej spoločnosti.[5] Znamená procesy, prostredníctvom ktorých nadnárodní  aktéri ovládajú národné štáty, pričom tieto štáty strácajú svoju suverenitu.

Na cestu ku globálnej chudobe a strate suverenity

Ulrich Beck už v 90. rokoch píše: „Nadnárodné spoločnosti sa porúčajú nadnárodnostnému rámcu a de facto vypovedajú lojalitu národnoštátnym aktérom. … len v Nemecku bude čoskoro 5 miliónov registrovaných nezamestnaných (kniha je z konca 90. rokov, pozn. aut.) – čoraz väčšiemu počtu v takej miere, že strácajú kontrolu nad daňami, pretože nadnárodné korporácie v hre o lokálne väzby získali neprekonateľné tromfy.“[6] Nové a tajné obchodné zmluvy ako TTIP (obchodná zmluva medzi USA a EÚ) radikalizujú tieto procesy a prinášajú nové prvky, ktoré sú dokonca v rozpore s medzinárodným právom – narušená rovnosť šancí vo vlastníctve pri uprednostňovaní zahraničných korporácií (tento aspekt reflektuje i právnik Branislav Fábry).[7] Beck v rámci možných odpovedí na globalizáciu cituje Oscara Lafontaina, predsedu SPD, ktorý zavádza v nasledujúcich výrokoch: „Trh potrebuje politicky stanovený a organizačný rámec… Spomeniem EÚ, krajiny G7, OECD, Medzinárodný menový fond a novú organizáciu WTO. … Medzinárodné obchodné a investičné prúdy, ktoré tvoria jadro globalizácie, sústreďujú sa predovšetkým v rámci takzvanej triády: na európske štáty a mimoeurópske hospodárske štáty zoskupenia G7, čiže USA, Kanadu a Japonsko. Takzvaná globalizácia mimo našej politickej sféry vplyvu,“[8] napísal v roku 1996. Aj pod vplyvom gréckej krízy, kedy sa tzv. Troika ukázala ako neschopná inštitúcia, vieme že ide o lož (Gréci boli donútení si opätovne požičať v prospech antisociálnych a protištátnych opatrení, privatizácie a zvyšovania dôchodkového veku). Tieto obchodné zmluvy naopak znemožňujú moc národných štátov a sú založené iba na spolupráci nadnárodných korporácií mimo štátu, nie samotnú reguláciu alebo stanovenie pravidiel v rámci „férového“ obchodovania (toto je mýtus, ktorý sa v súvislosti so zmluvami šíri). O utajených zmluvách ako TTIP nerozhodujú demokraticky ani ľudia-suverén, ale dokonca ani politici, ktorým je obsah utajovaný v rámci tzv. negociačnej taktiky (o nemožnosti prístupu k obsahu zmluvy, resp. iba možnosti prístupu v presne určenom čase a na vyhradenom mieste informovali aj poslanci Blaha, Viskupič na diskusii o TTIP, ktorú organizovalo v roku 2004 Progresívne fórum).[9] Zmluva TTIP uprednostňuje veľké kartely, korporácie a koncerny pred malými podnikateľmi, národným a regionálny hospodárstvom; uprednostňujú nadprodukciu a zisk pred kvalitou a prosperitou; uprednostňujú efektívnosť pred sociálnosťou a tvorbou pracovných miest; umožňujú predaj GMO – geneticky modifikovaných potravín, chov umelo a chemicky vykrmovaných zvierat v hrozných podmienkach a tak ďalej. Zároveň znemožňuje a komplikuje realizáciu sociálnych a environmentálnych opatrení ako pozitív členstva v EÚ. Naomi Kleinová pripomína, že nadnárodné korporácie sa dostali až na úroveň vykorisťovania v 19. storočí. „Všetci tu pracujú 6 alebo dokonca aj 7 dní v týždni a keď sa blíži termín expedície väčšej objednávky, pracuje sa proste tak dlho, kým nie je hotová. Odmietať zostať na zmene nie je možné.“[10] Kleinová pripomína, že v predpisoch tovární Phillips je odmietnutie, resp. prerušenie práce na zmene zamietnuté a sankcionované prepustením. Téma zefektívnenia a automatizácie práce – zefektívňovanie výroby logicky znamená znižovanie pracovných miest, prehlbovanie chudoby, znižovanie životnej úrovne a nezamestnanosti; ale i znižovanie dôstojných podmienok pre život tých, ktorí pracovali. Ono obmedzenie „špinavého obchodu“, o ktorom Beck píše ako sociálnodemokratickej modernizátorskej nádeji pre „zorganizovanie globálnych podnikov a minimalizácii daňového zaťaženia a maximalizácii štátnych subvencií,“ [11] je možno ovplyvnené aj rokom vzniku knihy, kedy ešte neboli odhalené zákulisné taktiky. V skutočnosti tieto zmluvy vedú k obmedzovaniu právomocí národných štátov a k deregulácii v oblasti kontroly trhu. Beck nakoniec skepticky priznáva „Ktovie? Žeby sa vo vlastnej réžii dal vyprodukovať sociálny mier práve za podmienok radikalizovanej konkurencie svetového trhu nadnárodných podnikov?“ [12] Priznáva tie negatívne prínosy, ktoré priniesli práve obchodné zmluvy – „Konštatovanie, že svetový obchod  zostruje súťaž a vedie k znižovaniu nákladov, z ktorých vlastne všetci profitujú, je pozoruhodne cynické. Zatajuje sa, že existujú spôsoby, ako znižovať náklady: zvýšenou hospodárnosťou (lepšia technológia, organizácia atď.) alebo porušovaním dôstojného štandardu práce a produkcie.“[13] Inde autor trefne píše „kapitalizmus bez práce zodpovedá marxizmu bez utópie.“[14] Tým deštruuje mýtus o spravodlivom kapitalizme a rovnosti šancí. Marek Hrubec upozorňuje na ďalšie možné riziká globalizovaného sveta: „môže dôjsť k autoritatívnejším obmedzovaniam a vieme, že už za vlády G. W. Busha ml. dochádzalo k veľkým obmedzovaniam slobôd, práv, špehovaniu, kontroly e-mailov, telefónov… bezpečnostné služby narastajú na význame… migračná vlna a ekonomická kríza spôsobí silnejšie etablovanie negatívne poňatého globálneho štátu… globalizácia znamená globalizáciu ekonomickú, technologickú… neznamená pozitívnu integráciu, ale cestu k riziku množstva globálnych konfliktov.“[15] Na tom istom podujatí sa podobným spôsobom vyjadril aj filozof Vladimír Manda: „Globalizácia sa nerealizuje na báze dobrovoľnej kooperácie – že by sa národy združovali za účelom kooperácie –, ale je to vec kapitálu… na jednej strane vidíme globalizáciu, na druhej, že sa vytvárajú zóny obchodu, ktoré sú zámerne určené na to, aby odblokovali silu iného kapitálu. (autor citátu nadväzoval na obchodné zmluvy TTP a TTIP, pozn. autora) Svet sa globálne rozdelí na dve, tri veľké centrá. … Globalizácia dosiahla určité hranice a vytvorili sa hranice medzi americkým a čínskym kapitálom… tento spôsob globalizácie je na svojom dejinnom konci.“ K čomu dodal Marek Hrubec, že dôjde k nejakej konfrontácii (regionálnej alebo globálnej) a potom príde k novej forme integrácie, ako to bolo po svetových vojnách. Hrubec pokračuje v myšlienke, že ak nedôjde ku globálnej vojne a kolapsu civilizácie, ide len o jeden z mnohých problémov v čase 12 tisíc rokov. Aj podľa Becka je globalizácia spätá s procesmi, ktoré prostredníctvom nadnárodných aktérov a ich mocenských možností, orientáciou, identitou a sieťovými systémami, „maria a zväzujú národné štáty a ich suverenitu.“[16] Beck hovorí o nesvetovom štáte – „svetová spoločnosť, bez svetového štátu a bez svetovej vlády,“ [17] k čomu by sa dalo dodať s neviditeľnou vládou súkromného sektora- nadnárodných korporácií. Autor upozorňuje aj na nedemokratickosť a nelegitímnosť samotného nadnárodného kapitalizmu: „Nadnárodný kapitalizmus, ktorý neplatí dane a odstraňuje prácu, stráca svoju legitimitu.“[18] Uvádza to na príklade nemeckých automobiliek.

Napokon existencia tzv. Troiky a „globálnej (ne)vlády“, o ktorej hovorí aj Marek Hrubec, spôsobila nezmyselné predĺženie odďaľovaného splatenia nesplatných dlhov, ktoré vyplávali na povrch počas gréckej krízy v lete 2015. Grécko sa tak dostalo do situácie, ktorá dokázala nefunkčnosť systému. Najväčším rizikom sa však stáva možnosť, že tieto dlhy budú odkúpené samotnými nadnárodnými korporáciami a tým sa v podstate dostane aj moc národných štátov do ich, teda súkromných rúk. Takáto realizácia najbrutálnejšej neoliberálnej dystopie by bola naplnením teórii Roberta Nozika a neoliberálnych ekonómov, kde tvorí štátu iba funkciu „nočného strážcu“, ktorý ma v tejto ideológii iba funkciu policajnú, súdnu a vojenskú. Radikálno-neoliberálny model štátu teda nezaujíma stav vzdelania, sociálnych a zdravotných potrieb spoločnosti, práv zamestnancov, vzdelania či kultúry. Periférie globálnej ekonomiky tvoria funkciu kolónií a pod zásterkou ochrany sa tieto spoločnosti militarizujú.

Chudoba a samopaly
 

Spojené štáty Americké investujú neuveriteľné sumy do zbrojenia (podľa idnes.cz) 682 miliárd dolárov (na porovnanie  Čína 166 miliárd a Rusko 90,7 miliárd),[19] hoci tieto investície by mohli byť využité na vyriešenie problémy celosvetovej chudoby alebo problémov v krajinách, ktoré spustili migračnú vlnu v lete 2015. Odborník na medzinárodné právo z PF UK Branislav Fábry hovorí: „… už v súčasnosti krajiny Západu združené v NATO vydávajú na zbrojenie viac, než celý zvyšný svet dokopy. … na jednej strane pomáhame vytvárať konflikty a problémy vo svete, ktoré vedú i k utečeneckej kríze a keď sa týmito problémami cítime ohrození, voláme po ďalšom zbrojení. Zbrojenie vyvoláva obavy i iných krajinách, preto musíme volať po tom, aby sa prostriedky, ktoré zúfalo potrebujeme pre všetky ostatné oblasti od zdravotníctva po sociálne veci použili tam, a nie na podporu zbrojenia. Rovnako sa domnievam (v súvislosti s utečeneckou krízou), že keby sa čo len časť tých prostriedkov (v súčasnosti) používaných na zbrojenie využil pre utečencov, pomohli by  sa vyriešiť mnohé zásadné problémy.“[20] Aj Slovenská republika, resp. ministerstvo obrany, participuje na zvyšovaní nepriateľských vzťahov voči Ruskej federácii, ktorý speje ku možnému celosvetovému globálnemu konfliktu v mene bezpečnosti transatlantického priestoru – jednak septembrovou formálnou podporou demonštratívneho prejazdu amerického konvoja ministrom Glváčom (nesúhlas s prejazdom konvoja vyjadrilo vyše 200 ľudí, za ktorými stálo podľa prieskumu SME vyše 70% hlasujúcich čitateľov),[21] a taktiež podporou organizácii tretieho sektora, ktorý sa podieľa na západnej propagande – a to dokonca aj v priestoroch, ktoré by mali byť nezávislé a oslobodené od vojnovej propagandy – maskujúcej sa za obranu nadnárodných záujmov (príklad z tohto roka – pravicový festival Move v Mlynskej Doline, kde vystúpili radikálne protirusky zamerané osobnosti ako Jaroslav Naď a Juraj Smatana alebo konferencia Bezpečnostného fóra v Univerzitnej knižnici).[22] Ulrich Beck s odvolávaním sa na J. Rosenaua píše o post-národnej ére: „Existujú dve arény globálnych spoločností, a síce spoločnosť štátov, v ktorej pravidlá diplomacie a národnej moci zostávajú kľúčovými variabilitami, a svet nadnárodnej subpolitiky, v ktorej sa pohybujú rozdielni aktéri, ako multinárodné koncerny, Greenpeace, Amnesty international, ale aj Svetová banka, NATO, Európska únia. Rozpor medzi dvojitou svetovou spoločnosťou a teóriou svetového systému je zrejmý: Rosenau nahrádza ekonomicky ,riadený‘ systém svetového trhu polycentristickou svetovou politikou, v ktorej nehrajú rolu ani kapitál, ani národnostné vlády, dokonca ani OSN, Svetová banka, Greenpeace atď., ale všetci, samozrejme, s rôznymi mocenskými možnosťami, navzájom zápasia o presadenie vlastných cieľov.“ [23] Svetovú politiku riadia cez vznik informačnej a vedeckej spoločnosti podľa Rosenaua[24] jednak nadnárodné organizácie (Svetová banka, katolícka cirkev, McDonald, Volkswagen, drogové kartely, talianska mafia, internacionálne mimovládne organizácie), nadnárodné problémy (klimatické zmeny, drogy, AIDS, etnické konflikty; v súčasnosti by sa dala dodať imigrácia, zvyšovanie napätia medzi Východom a Západom a kolaps finančného systému); nadnárodné udalosti, nadnárodné spoločenstvá (islam, vedeckí experti, pop, ekológia) a nadnárodné štruktúry, ktoré stabilizujú vzťahy konania a kríz. Ladislav Hohoš dôsledne analyzuje aj Tofflerov koncept Tretej vlny cez optikou neomarxizmu: „Krajiny Tretej vlny neprežijú, ak sa napríklad chudobní odhodlajú na ekologickú vojnu manipuláciou prostredia, ktorá poškodí každého.“[25] Podobne ako Beck, aj Toffler hovorí v perspektíve budúcnosti o jemne ohraničenom post-národnom štáte. Globálny systém budú tvoriť – regióny, globálne korporácie, globálne náboženstvá, mimovládne organizácie a politické hnutia. Toffler hovorí o konci rovnováhy, dezorganizácii alebo reorganizácii na vyššej úrovni. Avšak Toffler Nový svetový poriadok vylučuje, pretože  sa v kritickom momente systém nespráva racionálne a nedokáže budúcnosť predvídať.[26] Ulrich Beck vo svojej knihe uvádza preslov Ignatia Ramoneta z La monde diplomatique: „Všade na svete navzájom bojujú rovnakí konkurenti, obrovské firmy, ktoré sa stali novými vládcami sveta: AT&T (celosvetový líder v oblasti telekomunikácií), Duo MCI, BT, Sprint, Cable & Wireless, Bell, Atlantic, Nynex, US-West, TCI, NTT, Time Warner, News Corp., IBM, Microsoft, Netscape, Intel atď. Nadradená logika tejto mutácie kapitalizmu nie je o hľadaní spojencov, ale o prevzatí firiem, prostredníctvom ktorého sa na trhu permanentného a nepredvídateľného technologického zrýchlenia a prekvapujúcich úspechov (boom internetu) sleduje cieľ zaistiť si know-how tých, čo sa na trhu už etablovali… pôsobila na dereguláciu preto, aby presadili otvorenie hraníc čo najväčšiemu počtu krajín „slobodnému prúdu informácií“, rozumej gigantom mediálneho a zábavného priemyslu USA.“[27]

Globálny štát upevňuje svoje pozície a ideológiu cez naoko nezávislé médiá (Denník N, .týždeň, SME), ktorých úlohou je šírenie tzv. euroatlantických hodnôt. Tieto hodnoty však predstavujú najmä ideológiu voľného trhu a neoliberalizmus. Grécka kríza zároveň demaskovala záujmy globálneho štátu. Eduard Chmelár o tom hovoril na prednáške v senickom DAV-e: To nebola grécka vláda, ale americká investičná banka, ktorá potrebovala mať Grékov v eurozóne, pretože v Grécku je jedna z najdôležitejších flotíl NATO… preto vymysleli plán – tzv. TROIKA (MMF, EK, ECB)…že požičiame vám peniaze za podmienok, ktoré by žiadny normálny človek neprijal a tak isto ho odmietali aj Gréci. Vnútili im to! Tretinu výdavkov pohltila armáda… to bola podmienka…ďalšie veci skončili v rukách nemeckých a francúzskych bánk, takže 90% peňazí Gréci jednoducho nedostali.“[28] Prekvitajúci zbrojársky priemysel a vojenská expanzia NATO pripomínajú známy ľudový výrok: „keď sa nahromadí veľa kanónov, môžu začať strieľať.“ Hrozba globálneho svetového konfliktu sa zvyšuje, avšak oveľa pravdepodobnejším scenárom sú série lokálnych jadrových a iných konfliktov, na čo upozorňuje aj Marek Hrubec.[29] Napokon za rok 2015 hovorí situácia v Jemene, bombardovanie Gazy, bombardovanie východnej Ukrajiny, teroristické aktivity ISIS a ďalšie vojenské akcie. 

Vedci a futurológovia varujú: práce bude menej a menej
 

Je evidentné, že diverzifikácia je v ekonomickej praxi zneužívaná, nároky na zamestnancov sú v mene zefektívňovania zvyšované, pracovný čas sa mení v prospech zamestnávateľa a hlavne pod zámienkou kreatívneho priemyslu a inovácií sa zvyšuje neistota a nestálosť povolaní: „Tmavými stránkami amerického zázraku zamestnanosti je toto: Od roku 1979 do 1989 klesli príjmy robotníkov v spodnej desatine hierarchie o 16 percent. Aj reálne, príjmy v strede klesli o 2%, iba príjmy na špici stúpli o 5%. Produktivita práce v USA stúpla v posledných 20 rokoch priemerne iba o 25%, naopak v Nemecku až o 100%. … Čoraz menej vzdelaných a globálne vymeniteľných ľudí dokáže podávať vyššie výkony a služby. Hospodársky návrat nedáva už do pohybu znižovanie zamestnanosti, ale práve naopak znižovanie počtu pracovných miest – jobless growth,“ [30] zhrňuje Ulrich Beck. „Sme svedkami obrovskej kumulácie geopolitických, prírodných, technických problémov a opäť sa formujú v rovnakom čase. …. Riešenia – kontrolovaná spoločnosť alebo zdieľaná spoločnosť. Načo by som všetko vlastnil, keď si to môžem požičať, použiť a vrátiť, načo byť otrokom majetku? … Práca sa stáva veľkým rizikom,“ [31] hovorí Peter Staněk. A nielen on. Právom sa obáva Lipovetsky budúcnosti, keď hovorí o hypermodernom jedincovi ako človeku, ktorý si zúfalo snaží zabezpečiť istotu svoje budúcnosti. Rozličné faktory naznačujú, že budúcnosť práce bude pod vplyvom technológii čím ďalej, tým viac obmedzená. Staněk hovorí: „Riziká spôsobujú obrovskú polarizáciu bohatstva a chudoby, ktorá deštruuje spoločnosť založenú na spotrebe. … Technológie spôsobujú úplnú zmenu –  pre nás je riziko; 3D tlač spolu so zmenou informačných technológií znamená úplne prebudovanie subkontaktných reťazcov, na ktorých stojí polovička slovenských subjektov robiacich pre medzinárodné firmy. O 10 rokov to nebude, bude to úplne inak. … Každá technologická revolúcia vedie k úspore práce o 15 – 20 %, teoreticky vzaté, o päťdesiat rokov nebudeme na výrobu potrebovať nikoho! Čo s tými ľuďmi? … Má štát toto riešiť, vytvoriť regulačný rámec, represívny systém alebo čo má byť funkciou štátu? Treba redefinovať funkciu štátu.“[32] Pozitívnou správou je vznik nových vízií konceptov aj v západnej Európe – či už je to nepodmienený základný príjem alebo podpora družstevníctva a možných alternatív v rámci kapitalizmu, v porovnaní s realizovaním bezbrehého neoliberálneho konceptu ide o istý progres. O riziku straty práce pod vplyvom 3D tlačiarní hovorí aj futurológ Ladislav Hohoš: „Po prvé, výroba: roboty a 3D tlačiarne – využitie robotov znamená  lacnejšiu výrobu v  USA a v Európe ako v Číne, obnoví sa miestny priemysel. Lenže v nasledujúcom desaťročí ani roboty nebudeme potrebovať, lebo ich postupne nahradia 3D tlačiarne, ktoré za dvadsať rokov budú schopné vytlačiť elektronické zariadenia.“[33] Hohoš v pozitívnom zmysle hovorí v perspektíve ďalej budúcnosti o deglobalizácii: „Najradikálnejšou zmenou je relokalizácia, teda výroba na mieste spotreby, nie fyzické presuny komodít na diaľku, napríklad postačí software na 3D tlačiareň. Alvin Toffler predpovedal pozíciu „prozumenta“ (zloženina z dvoch slov „výrobca“ a „spotrebiteľ“ v angličtine). Z uvedeného vyplýva, že pravdu majú filozofi komunitarizmu. Rozhodujúce postavenie nadobúdajú psychologické komunity, v ktorých ľudia prechádzajú v rámci svojho individuálneho životného cyklu tým, že usilujú o uznanie a majú právo brániť sa proti zneuznaniu.“ [34]  Staněkom definovaná zdieľaná budúcnosť by teda mohla v prípade progresívneho konceptu budúcnosti získať svoje pevné ukotvenie. Avšak v prípade, že svet nebude konať s predstihom (čo v momentálnej situácii roka 2015 nerobí), hrozí mu možnosť nemožnosti zvrátenia situácie neudržateľnej – apokalyptickej. Preklenovacie obdobie, tzv. Interregnum (ako ho pomenoval Antonio Gramsci) by malo slúžiť na hľadanie nových konceptov trvalej udržateľnosti a nie naopak, slepej snahy o udržanie nefunkčného status quo. Automatizácia, 3D tlačiarne, stroje nahrádzajúce ľudí, virtualizácia života nie sú vymyslenou predstavou sci-fi autorov, ale realita, ktorú už v súčasnosti žijeme. Mocnosti stále zatvárajú oči nad neúnosnosťou tejto situácie a namiesto podpory nových konceptov likvidujú vedu, umenie a kultúru v prospech podpory trhového modelu. Na príklade problému imigrantskej krízy uviedol Slavoj Žižek schému Elisabeth Kübler-Rossovej z práce O smrti a umieraní, ktorá obsahuje 5 stupňov: odmietania, hnev, vyjednávanie, depresia, prijatie. „Nie je reakcia verejnosti a autorít v západnej Európe na vlnu utečencov z Afriky a Stredného východu podobnou kombináciou rozličných reakcií? … Sú tu dve hlavné odpovede. Ľavicoví liberáli vyjadrujú svoje rozhorčenie z toho, ako Európa dovolí utopenie sa tisícov ľudí v Stredozemnom mori. Ich požiadavkou je, aby Európa preukázala svoju solidaritu otvoriac svoje brány dokorán. Anti-prisťahovaleckí populisti stoja za názorom, že musíme chrániť náš spôsob života a nechať si Afričanov vyriešiť ich vlastné problémy. Parafrázujúc Stalina, sú obe horšie: Tí, čo obhajujú otvoriť hranice sú väčší pokrytci: potajme vedia veľmi dobre, že sa to nikdy nestane, keďže by to vyvolalo okamžitú populistickú revoltu v Európe. Hrajú sa na prekrásne duše, ktoré sa cítia vyššie nad skorumpovaným svetom, kým sa na ňom potajme podieľajú.“[35] píše Žižek. Ak k tomu pridáme fakt, že práce bude menej a menej, svetu hrozí obrovská katastrofa. Ulrich Beck píše: „Kapitalizmus odstraňuje prácu. Nezamestnanosť nie je okrajovým osudom, potencionálne sa týka všetkých. Ale globálny kapitalizmus, ktorý sa zbavuje zodpovednosti za zamestnanosť a demokraciu, podkopáva vlastnú legitimitu.“ [36]  Aj Žižek vníma ako príčinu mnohých problémov, vrátane migrácie, globálny kapitalizmus: „Najzákladnejšou príčinou utečencov je súčasný globálny kapitalizmus samotný a jeho geopolitické hry, a ak ho radikálne nezmeníme, čoskoro sa k utečencom z Afriky pridajú utečenci z Grécka a iných európskych krajín.“[37] píše Žižek, ktorý hľadá alternatívu v komunistických princípoch spoločnosti. Napríklad Marek Hrubec, ktorý participuje na univerzite v Afrike, poukazuje na drancovanie Afriky nadnárodnými spoločnosťami s cieľom ťažby nerastov cínu, ropy a iných surovín.[38]

Zvyšovanie nárokov, znižovanie odmien a popieranie ľudskej dôstojnosti
 

Vedec SAV Karol Ondriáš v rozhovore pre Ľavé spektrum vníma problém v širších súvislostiach ideológie, ktorá sa šíri cez masívne ohlupovanie súkromnými médiami (nazýva to radikálne ako „informačnú totalitu,“ „kalenie morálnych úchylákov a tunelovanie mozgov“). Ono tunelovanie mozgov, je pomerne kvalitným a autentickým spôsobom spracované aj v dokumente Baraka Goodmana, Rachel Dretzinovej a Douglas Rushkoff – Frontline, časť Predajcovia cool (Mechants of Cool, 2001).[39] Tvorcovia sa rozprávajú priamo s najsilnejšími marketérmi a optikou kultúrnej a mediálnej kritiky odhaľujú vzťah medzi médiami a kultúrou mládeže súvisiacou s vplyvom na kreovanie ich identity cez identifikovanie sa s kultúrou nadnárodných korporácii na prelom tisícročí. Americký dokument analyzuje tie najnechutnejšie, najúpadkovejšie a najkomerčnejšie segmenty nadnárodnej kultúry mládeže (napríklad na príklade korporácie Sprite ukazuje, ako sa dokáže implikovať kultúra korporácií do kultúry mládeže, cez šikovne zorganizovanú párty zdokumentovanú televíznou stanicou MTV). Významnú rolu v tomto procese robia celebrity, s ktorými sa oná zmanipulovaná mládeže stotožní, resp. konkrétne s ich značkou. K dôsledkom hlúpnutia spoločnosti a obetiam systému patria tisíce nenarodených detí, tisíce sociálnych samovrážd, ľudia pojedajúci odpadky, ľudia žijúci na hranici ľudskej dôstojnosti: „Vôbec sa nehovorí o tom, že ako stúpa priemyselná výroba ako stúpajú platy a dôchodky. A vôbec sa nehovorí, že sociálna podpora v Rakúsku je skoro taká veľká ako náš priemerný plat. Používame tie isté technológie, okná robia presne tak isto ako v Rakúsku, len rozdiel je v tom, mzdy a vývoj tam môže ísť a u nás nie. To zničenie civilizácie sa ukazuje na grafoch znižovania pracovníkov vedy a techniky na 30%,“[40] hovorí Ondriáš.[41] Minimálna mzda v Rakúsku sa pohybuje okolo 1 000 €, chyžná alebo recepčná zarába od 1 200 až 1 300 €[42], minimálna mzda v Nemecku je 1 473, na Slovensku v roku 2016 je 405 €, čo je napríklad v hlavnom meste SR, v Bratislave, ledva na splatenie nájmu, obedné menu (vrátane nápoja) sa v meste sa pohybujú minimálne okolo 4 až 10 € (čo je minimálny náklad iba na obed od 124 do 310 € na mesiac iba na pokrytie stravy). Samotné štatistiky však v konečnom dôsledku nepomôžu objasniť záhadu, prečo existuje v hypermodernej informačnej dobe chudoba. Taktiež štatistiky neuvádzajú fakt, že náklady na život v Nemecku, Veľkej Británii, Švajčiarsku a pod. sú neporovnateľne vyššie. Oleg Suša pripomína, že ekonomické pomerovanie nerovností spôsobuje problematickosť meraní-komparácia HDP na hlavu opomíja zmenené kurzy, životné náklady v rôznych krajinách: „Porovnanie konkurencieschopnosti obyvateľov relativizuje pomery priemerného HDP na jedného obyvateľa.“[43] Napriek tomu, že platy sa v dlhodobej perspektíve radikálne nezvyšujú, ceny v hlavnom meste SR sa začínajú po zavedení eura postupne približovať práve tým západoeurópskym, a to aj napriek chudobe. Napriek všetkým uvedeným faktom v tejto práci existujú ľudia, ktorí sa na problém dívajú chladným pragmatizmom: „Podľa údajov Svetovej banky, ktorá sa problematike chudoby intenzívne venuje, došlo medzi rokmi 1981 až 2008 k poklesu absolútnej chudoby (denne menej ako 1,25 USD na hlavu) z 1,9 mld. ľudí na 1,4 mld. ľudí. Keďže svetová populácia narastala, znamená to ešte väčší relatívny pokles. Kým v roku 1981 žila v absolútnej chudobe viac ako polovica ľudstva (52 %), v roku 2008 to bola asi „len“ štvrtina (26 %). V extrémnej chudobe (menej ako 1 USD na hlavu na deň) žije dnes na svete asi 1 miliarda ľudí,“[44] prehlásil Ivan Mikloš na prednáške Globalizácia a chudoba. Ekonóm Peter Staněk považuje za príčinu problému podobných nezmyselne optimistických vízií štatistický priemer: „Povieme si, super dneska mám priemernú mzdu 900 €, no, panebože, to je super. A teraz si priznám, že dve tretiny sú pod ňou. Je to humánne? Ak produktivita práce rastie o 16 % a naša mzda rastie o 1%, je to humánne? Ak mzda nekopíruje rast produktivity práce, vaše mzdy nerastú, neodvádzate dosť do penzijného systému, vzniká diera v systéme a potom poviete, aha, sociálna poisťovňa je v deficite. Je to tým, že je málo ľudí v produktívnom veku a veľa ľudí v starobe? Veď tí starí ľudia robili desiatky rokov a nahonobili kapitál! Kde je?“ [45] V podstate podobne ako Ondriáš pripomína, istý druh dehumanizácie ekonomiky. Zamestnávatelia navyše zneužívajú slovíčko flexibilné povolanie, šikovne ponúkajú zmluvy na brigády či živnostenské dohody, kde zamestnávatelia nemusia odvádzať odvody a zbavujú sa tak zodpovednosti za sociálne a dôstojné práva svojich zamestnancov.

Odvrátená strana textilného priemyslu
 

Presuňme sa do tretieho sveta, najodvrátenejšej stránky globalizácie a špeciálne do sveta textilného priemyslu – pozoruhodným experimentom bol pobyt módnych blogerov Fridy Ottesenovej, Anniken Jörgensenovej a Ludviga Hambroema z Nórska v továrňach Kambodže.[46] V článku sa píše: „Ženy celý čas pracujú na stoličkách, na ktorých sa prakticky nedá sedieť. Na prácu dozerali vojaci, ktorí zlé plnenie úloh trestali ranami, hovorí o výpovediach zamestnancov Kleven. Z krajiny, ktorá sa pýši vysokým životným štandardom a kvalitou života, sa zrazu ocitli na druhom konci sveta, v továrni s nehostinnými podmienkami, v príšernom teple, so záchodmi bez toaletných papierov.“ Z blogerov sa stali aktivisti proti sociálnej nerovnosti a bojovníci za práva zamestnancov v týchto krajinách. Existujú dôkazy, ktoré získala Bettina Musioleková, že značky ako Prada, Hugo Boss, Adidas (napríklad šička tejto značky získa 5 € za deň), Primark, Zara zneužívajú svojich zamestnancov ako novodobých otrokov. N. Kleinová vo svojej knihe spomína aj rozdiely: „V roku 1997 Kanada doviezla z Indonézie nepremokavé vetrovky a lyžiarske bundy za 11,7 miliónov amerických dolárov, pričom v roku 1993 to bolo len za 3,7 miliónov dolárov.“[47]Vráťme sa ešte ku H&M. H&M je značka špeciálne založená na tomto princípe – krajčírka z Bulharska priznala, že pracovala za 0,45 € – H&M odpovedalo: „Problém dlhodobo nie je špecifický len pre našich dodávateľov, ale je jedným z najčastejších problémov v celom textilnom priemysle.“[48] Paradoxne, práve H&M priniesla pre svoju jesennú kolekciu motív kontrakultúrneho fenoménu 60. rokov, retroreklamu s pretvoreným hitom Sunday Morning, [49] čím celý dokaz šiestej dekády dostala do povrchnej až karikujúcej sémantickej roviny pripomínajúcej známu knihu Heath-Potter Kúp si svoju revoltu. Odkaz 60. rokov je tu redukovaný na nákup predmetov, ktorý tak horlivo kritizoval hlavný ideológ duchovnej revolúcie Herbert Marcuse a v podstate je tým zrelativizovaná aj celá ironická myšlienka Warholovej pop-artovej vlny, ktorá bola spätá aj s kapelou Velvet Underground. Korporácie sa tak snažia odstrániť rozdiely medzi kontrakultúrou a mainstreamom, pútavou formou zneužiť symboly a pohltiť všetko do globalizovanej kultúry. Korporácia H&M je len jeden z mnohých prípadov. „Ľudia sú tým, čo si kúpia. Zákon kultúrnej globalizácie platí aj tam, kde sa kúpna sila rovná nule. S kúpnou silou sa končí sociálna existencia človeka a hrozí i začína vylúčenie. Exklúzia! – tak znie rozsudok pre tých, ktorí vypadnú z rovnice existencia rovná sa dizajn,“ píše Ulrich Beck[50]  Práve ona naviazanosť na značky sa stala kľúčovou pri definovaní toho, čím sme ideológiou ovládaní. Stali sme sa pochodujúcimi logami a túto tézu podrobne rozvinula Naomi Kleinová v knihe Bez loga: „Signály vypovedajúce o tejto globálnej sieti symbolov, obchodných značiek a produktov zahalených do nadšenia reklám a marketingovej rétoriky na tému ,globálnej dediny‘, skvelého miesta, kde domorodci z najodľahlejších pustín a pralesov komunikujúc prostredníctvom notebooku, sicílske babičky nakupujú cez internet a ,globálna mládež‘ si užíva – keď si požičiame formuláciu zo stránok propagujúcich značku LEVI´s – ,kultúry módnych štýlov‘. Na tejto vízii sveta, neobmedzeného hranicami štátov a národnostnými odlišnosťami vybudovali svojou marketingovú stratégiu všetky firmy od Coca-Coly, cez McDonald´s až po Motorolu … a IBM so svojím heslom ,riešenia pre malú planétu‘.“ Kleinová ďalej píše, že cez toto nadšenie začali presvitať praskliny a kazy a naskytla sa možnosť nahliadnuť do odvrátenej strany globálnej dediny – „V tejto globálnej dedine sa niektoré nadnárodné spoločnosti ani zďaleka nepokúšajú zaistiť prácu a technológie všade a pre všetkých a namiesto toho usilovne drancujú tých najchudobnejších planéty Zem a ťažia odtiaľ nepredstaviteľné zisky.“[51] Autorka spomína polo-legálne pracoviská Nike vo Vietname, detskú prácu pri výrobe šatočiek Barbie v Sumatre, Starbucks pod zotročovaním ľudí v Guatemale a Shell Oil má na svedomí zbedačenie a znečistenie delty Nigeru. Kleinová tak odhaľuje mýty a tajomstvá globálnych značiek, to čo sa za nimi skrýva a zdôvodňuje tým oprávnené nepriateľstvo voči ekonomickej globalizácii – vzdorujúce sily voči vláde korporácií a zdôvodnenie nevyhnuteľnosti opozície.  Značky sa stali univerzálnym jazykom, ktorý je podľa Kleinovej silnejším než angličtina. Autorka ku knihe dodáva grafy, štatistiky, čísla, čím jej štvorročný výskum naberá ešte väčšej dôveryhodnosti. 

Chudoba a hyperkonzumerizmus
 

Naomi Kleinová tento paradox vyjadrila jasne v nasledujúcej vete: „Momentálne sme všetci na jednej lodi. Trčíme na polceste medzi drsnou realitou ekonomickej globalizácie a neodstrániteľnou estetikou rockových videoklipov.“[52] Iveta Pauhofová z Prognostického ústav SAV v štúdii Bohatstvo a chudoba píše: „K ,afrikanizácii‘ chudoby značne prispela aj strata pomoci z krajín RVHP po roku 1990. Kým Západ posilnil svoju kontrolu na ,špici‘, stali sa africké krajiny synonymom veľkej chudoby viac ako kedykoľvek predtým. Po roku 2000 sa situácia v afrických krajinách naďalej zhoršuje. Je to dôsledok spolupôsobenia troch hlavných príčin: zhoršenie klimatických podmienok, vnútropolitické problémy a dlhotrvajúce hospodárske krízy. Z tohto pohľadu je najkritickejšia situácia v Sudáne, Somálsku, Angole a v Sierra Leone. Rozdiel v životnej úrovni je taký veľký, že 1 % najbohatších ľudí, čo predstavuje asi 50 miliónov domácností, má priemerný príjem 26  tisíc USD. Je to o 60 % viac, než je priemerný príjem domácností, nachádzajúcich sa na spodnej  hranici  rebríčka. Ide približne o 2,7 miliardy ľudí.“[53] Situácia na Slovensku bolo podľa vedkyne a zisťovania EU-SILC 2006 v stave 11,6% ľudí ohrozených rizikom chudoby s tým, že je chudobou je ohrozených 38,4% nezamestnaných, 58,8% domácností si v dobre prieskumu nemohlo dovoliť týždennú dovolenku a 12,6% nemá ani na zabezpečenie vykúrenia svojho obydlia.[54] Sú tieto čísla výsledkom globálneho blahobytu spoločnosti alebo naopak dôkazom rozdielov a protikladov globalizovaného sveta? Pauhofová analyzuje taktiež vplyv vstupu Slovenska do eurozóny na nárast chudoby na základe výskumu Národnej banky Slovenska z roku 2006. Tieto štatistiky sú však nedostatočné pre zachytenie autentického stavu chudoby na Slovensku a vo svete. Bežný človek sa často pýta, kde je chudoba, keď si ľudia stále môžu dovoliť denno-denne nakupovať nepotrebné veci, prevážať sa automobilmi a prežierať sa vo fast-foodoch. Na základe bežných skúseností zo života, existujú na Slovensku tri možné hlavné scenáre:
1, Je pomerne vysoko pravdepodobné, že drvivá väčšina týchto ľudí žije na dlh (splácanie hypoték, automobilu, drahej elektroniky) a stále žije v hesle carpe diem. Pod vplyvom manipulácie z reklám chcú byť hyperkonzumní a hyperspotrebovávať rovnako ako vyššie vrstvy a preto sa stádovitým efektom zadlžujú;
2, novozbohatlíci –
a) na základe nečestnej práce s hypotekárnymi úvermi, nebankovými subjektmi, poisťovňami a podobne nadobudli majetok na úkor chudobných (čo taktiež štatistiky neuvádzajú);
b) pomocou známostí sa im podarilo získať financie z predražených štátnych zákaziek (predovšetkým z eurofondov, grantov a pod.);
c) sú dedičmi kupónovej privatizácie 90. rokov, alebo ešte jej priamymi aktérmi, ktorá je príčinou prvotnej sociálnej nerovnosti na Slovensku;
d) vlastníci nehnuteľností, ktorí poskytujú vysoké nájomné v centrách pre ľudí z periférií;
e) podnikatelia, ktorí sa úspešne vyhýbajú plateniu daní a perú špinavé peniaze.
f) iné prípady
3, čestní ľudia – kategória čestne a ťažko pracujúcich ľudí (predovšetkým workholikov), ktorí sa k peniazom dostali na úkor voľného času a taktiež mali istú mieru šťastia pri získaní povolania, resp. využili príležitosť pri zaplnení „voľného miesta na trhu“.
Samozrejme, je tu viacero kategórií majetných ľudí na Slovensku, ktorí predstavujú kategóriu hyperkonzumného človeka nadspotreby. Macdonaldizácia súvisí s tézou o konvergencii globálnej kultúry, pričom sa presadzuje univerzalizácia životných štýlov, kultúrnych symbolov a nadnárodných spôsobov správania, na druhej strana a paradoxne (podľa Becka), spôsobuje aj lokalizáciu globálneho lokálnych zvláštností (s čím súvisí delokalizácia a relokalizácia). Príkladom sú bavorské párky nazvané Havaj. Kultúrna globalizácia neznamená, podľa Becka, že svet je kultúrne homogénnejším – z hľadiska sociológie globalizácie je pôvod a následky globalizačného prejavu inštitucionálneho konania v ekonomike, technológiách, medzinárodnej politike, ekológii, kultúrach, resp. svetových kultúrnych priemysloch alebo nových sociálnych nerovnostiach vo svetovom meradle. Treba teda objasniť lokálnu chudobu, globálne bohatstvo (Bauman) a kapitalizmus bez práce.

Podľa Milan Kreuzziegera globalizácia uvoľňuje väzbu medzi ľudským spoločenstvom a teritóriom, vzťah identít k lokalitám, spôsobuje rozvoľnenie vzťahu namiesto produkcie – miesto spotreby: „Pojem deteritorizácie označuje práve tento proces preskupovania väzieb, rekonštrukturalizáciu priestoru. Súvisí s prerozdelením moci, novými spôsobmi akumulácie bohatstva, výroby a spotreby, globálnymi tokmi v celosvetovo prepojenej (technologickej) infraštruktúre.“[55]  Ako príklad takejto dematerializovanej firmy, uvádza Kreuzzieger IBM ako firmu nepolapiteľnú, ktorá od 60. rokov ovláda 70% počítačových trhov, pričom výrobný aparát sa doslova nedá lokalizovať – dôležitý je výrobný postup, nie miesto, kde sa dielo zhmotní. To podľa autor priamo súvisí aj budovaním transnacionálnej kultúrnej identity, ktorú napríklad Kleinová vníma aj v univerzálnom jazyku značiek.

Ďalším zaujímavým prvkom je, že napriek rozvinutej globalizácii dochádza v kontrastne opačnom extréme k individualizácii a atomizácii spoločnosti, čo je v konečnom dôsledku cieľom kapitalistickej spoločnosti, ktorá je v ideovom rozpore s budovaním kolektívneho a zdieľaného princípu.

Existuje etické nakupovanie? Hipsteri, nezávislá kultúra a globálny kapitalizmus
 

Masívne propagovaná hyperspotreba (hyperkonzumerizmus) na jednej strane (napríklad reklamy, ktoré vedú k tomu, aby ste si požičali z dôvodu istého životného nadštandardu a luxusu) a na druhej beznádej, mizéria a bieda na jeho úkor. Súvisí to s nákupom produktov, ktorými si ľudia akoby nakupujú pocity vykúpenia, akési nové odpustky: „kultúrny kapitalizmus znamená, že nenakupujeme rozličné produkty pre ich užitočnosť a ani ako symboly nášho spoločenského postavenia – kupujeme ich kvôli pocitom, ktoré v nás navodzujú …evokujú Lacanovskú triádu: reálno-bezprostrednej užitočnosti, symbolizmus spoločenského statusu, imaginárno pôžitkárskej a zmysluplnej existencie,“[56] píše S. Žižek, ktorý si v knihe Jednou jako tragedie, podruhé jako fraška uvedomuje, že nový duch kapitalizmu si „triumfalisticky privlastnil rovnostársku a antihierarchickú rétoriku roku 1968. Kým máj 1968 usiloval o totálnu spolitizovanú aktivitu, duch šesťdesiateho ôsmeho ju transponoval do depolitizovanej pseudoaktivity, na rýdzu formu sociálnej pasivity.“[57]  Uvádza príklady spoločnosti Starbucks (heslo „máme vyššie ceny, pretože si kupujete našu starostlivosť o životné prostredie, sociálnu zodpovednosť a vašu osobnú participáciu na projekte“), Hotelovej siete Hilton („cestovanie by nás malo činiť šťastnými“)[58] a program Ethos Water (humanitné vodohospodárske programy). Základný problémom sa teda stalo, že sofistikovaný kapitalizmus (nový duch kapitalizmu, s ktorým je stotožnené naše vedomie) v rovine spotreby zahrňuje do svojej štruktúry odkaz roku 1968. Spätosť hipsterov s falošnou interpretáciou kontrakultúrnych odkazov si všíma aj Tomáš Schejbal: „Pokud smýšlíte levicově, chodíte v hnusných botách, máte sotva na nájem nebo bydlíte u matky a vepřové zapíjíte desítkou, zřejmě saháte po revolveru, když slyšíte o povrchních pitomcích z bohaté rodiny, kteří pracují v reklamce, vydělávají spoustu peněz a vysedávají v trendy barech s plastovými raybany na nose a plackou knížete na klopě.“[59] Vo svojej analýze pripomína, že do produkcie globálneho kapitalizmu bol pridaný punkový étos „do it yourself“, ktorý pomáha zabudnúť na sociálne istoty výmenou za pocit nezávislosti a autonómie. Podľa Schejbala ide o marketingovú stratégiu majiteľov podnikov, ktorí predávajú kreativitu, svojbytnosť a atmosféru, za ktorú zákazníci radi priplatia. Hipsterská móda je podľa autora štvrtou civilizačnou vlnou po poľnohospodárskej, priemyselnej a službách, nakoľko sa stala flexibilnou, prechádzajúcou permanentnou revolúciou a inováciami a najmä zdrojom zisku a marketingu globálnych korporácií. „Ze subkultur se tak stává globální kultura,“[60] píše Schejbal. Hipsteri sú produktom ekonomickej globalizácie výsledkom novodobej normalizácie sveta, jednorozmernosti reality a straty výnimočnosti v prospech akejsi tajne prikázanej módy. Hipsteri sa stali neoddeliteľnou súčasťou onej povrchnej pseudosolidarity, ktorú popisuje Žižek. Sú konzumentmi neoliberálnej ideológie a podporujú všetky systémové aparáty presne. „V kapitalismu nemá žádné nakupování skutečně etický rozměr. I kdyby měli všichni rovný ekonomický přístup k předražené kávě řetězce Starbucks, nic to nezmění na pracovních podmínkách zaměstnanců tohoto řetězce,“ píše Schejbal. Podľa autora je oný „etický konzum“ spätý s podmienkami v ázijských továrňach, kde šijú v mizerných podmienkach nohavice H&M, či montujú súčiastky do kvalitných počítačov. Spoluzodpovednosť vedie aj k občianskej vojne v Kongu, ktorá bola rozpútaná pre ťažbu surovín do súčiastok počítačov.“[61]

Globalizované bohatstvo – lokálna chudoba: Pôžičkárne a nebankové subjekty, tvorcovia chudoby a biedy – vykorisťovatelia a kriminálnici?
 

Samostatnou kategóriou na výskum by bol vplyv nebankových subjektov, bánk, poisťovní, pôžičkární a s nimi spojených exekútorov na prehlbovanie sociálnej nespravodlivosti a nerovnosti a to nielen na nadnárodnej, ale dokonca i národnej úrovni (dokonca na Slovensku preexponovanej). Systém zároveň predstiera cez konformizmus vyšších tried, ktoré sú masovo propagované ako norma v mediálnom priestore, že bieda a chudoba vlastne neexistuje. Ekonóm Peter Staněk upozorňuje na niektoré terminologické úskalia tejto manipulácie cez tzv. newspeaky: „teraz to máte krásne nazvané – optimalizácia využitia výrobných faktorov podnikateľských subjektov… nemáme už chudobných, máme sociálne exkludovaných… nekradneme, ale kreatívne presúvame v časopriestore.“[62] Staněk vidí príčinu tohto stavu v tzv. Chicagskej škole, ku ktorej sa podriadili všetky vrstvy našej reality – jediný podstatný je zisk, profit, konkurencieschopnosť a tak ďalej. Štatistiky neuvádzajú typológiou povolaní, ktoré bohatšia časť society vykonáva  a neuvádzajú ani kategóriu ich spoločenskej užitočnosti alebo naopak spoločenskej škodlivosti či dokonca kriminality. V rámci analýzy mechanizmov kapitalistického anti-ideálu človeka dodáva ironicky Karol Ondriáš: „Moja úloha nebude vyrábať stoličky, ale aby som konkurenciu zničil a každé ráno by som sa pozeral, či tá továreň nevyhorela.“[63] Táto filozofia dravého súťaženia na trhu je stále aktuálna, obzvlášť ak pridáme činnosť mafie, vyberania výpalného a pod., čo taktiež štatistiky neuvádzajú a ťažko takéto prieskumy aj realizovať. Bez akýchkoľvek prieskumov sa však dá vyhlásiť, že chudoba je pre určité skupiny ľudí veľmi dobrým zdrojom bohatstva. Napríklad nebanková spoločnosť „Pôžičkáreň“ je spojená s úžerou a nepovoleným podnikaním tým, že poskytuje jednorázové pôžičky aj pre tých, ktorí ich logicky nevedia splácať. „Klient môže rýchlo a jednoducho požiadať o pôžičku vo výške už od 99 EUR až do 4 500 EUR. Pôžičky majú splatnosť od 2 do 12 mesiacov,“[64] píše sa na stránke Pôžičkárne. Je úplne jasné, že človek, ktorý je vo finančnej núdzi a zarába minimálnu mzdu túto pôžičku nedokáže splatiť a tieto spoločnosti s tým cielene rátajú. Často dokonca ide o drogovo závislých, gamblerov či iné patologické prípady, ktoré končia exekúciou a následnou sociálnou samovraždou ako tomu bolo napríklad v prípade mladíka, ktorý ukončil svoj život na železničnom priecestí v Novej Stráži pri Komárne. Samotný pojem sociálnej samovraždy je ťažko vedecky zadefinovať a štatisticky dokázať, nakoľko na jedinca vplývajú často aj ďalšie iné psychologické tlaky – rozchod, závislosť, bezvýchodisková situácia a pod. Napriek tomu by istou indíciou v štatistikách bolo hľadanie nadväznosti, resp. komparácie prípadov samovrážd v prípade vyšetrenia osudov majiteľov domov v dražbe (po exekúcii).

Ľudia čelia ťažkým psychickým tlakom, ovplyvňujú ich reklamy, neistota zo straty práce a tak zúfalo volia tie najhoršie riešenia. Spoločnosť Cetelem Slovensko a.s. poskytuje pri pôžičkách úrok 8,9%, iná príklad je turbopozicka.sk – kde poskytuje od 400 € do 6000 €; Pohotovosť s.r.o. od 99 € do 4500 €. Tieto nebankové subjekty pracujú otvorene s úžerou a drancujú obyvateľstvo pod zámienkou ich slobodnej vôle. Využívajú emocionálny apel v reklamách, kde manipulujú rôznorodým spôsobom – predovšetkým s vidinou „dovolenia si“ určitého luxusu. Tieto reklamy sa vysmievajú skromnosti, šetreniu a pokore, pričom do popredia stavajú luxus, blahobyt, pohodlie, modernosť a pod. Pôžičkáreň Pohotovosť sa dokonca súdi so štátom: „Tisíce exekučných konaní, k tomu zhruba 43-tisíc žalôb o náhradu škody voči štátu na okresných a krajských súdoch. Na žalobách od štátu chce Pohotovosť získať minimálne 57 miliónov eur. ,Ak Pohotovosť funguje napriek tomu, čo stvára na finančnom trhu, štát jednoznačne zlyhal,‘“ hovorí Eliška Ščasná zo Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa. Sudca Peter Straka pôsobil na ministerstve spravodlivosti a zaoberal sa ochranou spotrebiteľa. Hovorí, že zákony sú nastavené dobre, no recidíve neprijateľných zmluvných podmienok často nezabránia. „Ak je pravda, že sa úvery poskytujú za cenu nad sto percent a poskytujú sa ľuďom v tiesni, natíska sa otázka, ako je to s aplikáciou trestného činu úžery a trestných činov na ochranu spotrebiteľov,“ naznačuje Straka ďalší problém – „nečinnosť trestnoprávnych orgánov.“ [65] Skrátka z úžery sa stal dobrý biznis, napokon aj pôžičkárne prezidenta SR, Andreja Kisku: „Kiska nemôže za všetky samovraždy na Slovensku, ale… O niektorých ľudských tragédiách sa však tomuto podnikateľovi môže s istotou denne snívať,“ píše regionálny denník Bystricoviny, kde je spísaných niekoľko osobných výpovedí, príbehov spojených s Kiskovými nebankovkami.[66] Do článku prispel aj advokát Michal Mišík, ktorý na súde zastupuje klientov bývalých Kiskových pôžičkární: „Praktiky nebankových subjektov spojených s pánom Kiskom neboli vždy v poriadku. Dnes zastupujem štyroch ľudí v súdnych sporoch s Consumer Finance Holding (táto spoločnosť odkúpila Kiskove firmy). Konkrétne ide o dojednanie neurčitých podmienok v rozpore so zákonom, zamlčanie podstatných podmienok zmluvy, preferenčné zmluvné dojednania a jednostranne vysoké pokuty, ktoré túto nerovnováhu v neprospech občana prehlbujú.“ Na konci článku je niekoľko zaujímavých údajov – akciová spoločnosť Quatro, ktorá vznikla v roku 1999 mal v roku 2003 tržby okolo 16,5 mil. €, Triangel mal v roku 2005 až 250 miliónov korún, firma Slovenské kreditné karty 11,7 milióna € a Tatra Credit v rokoch 2004 až 2005 v rozmedzí 25 až 27,5 milióna €. V médiách je niekoľko článkov, ktoré analyzujú tento problém. „Úrok nezaplatila, prišli jej pokuty z omeškania a dostala sa do exekúcie. Hrozí, že príde o dom – vinou jednej jedinej tisícky, ktorú splatila. Podpísala niečo, čomu zrejme dobre neporozumela. Boli aj prípady, že ľudia si boli istí, že všetko zaplatili – aj istinu, aj úrok, ale úrok bol v skutočnosti omnoho vyšší a ten už nesplácali. Treba si uvedomiť, že úroky v niektorých nebankovkách sú neporovnateľne vyššie, a podľa mňa je nekalé, ak firmy posunú ľuďom na podpis niečo, čomu neporozumejú, a pritom im nič nevysvetlia.“ píše sa rozhovore s Monikou Stankovskou pre Život.[67] Dalo by sa hovoriť o mnohých ďalších príkladoch, no je nepochybné, že činnosť týchto inštitúcií, ktoré boli vytvorené pod vplyvom globalizácie po roku 1989 je kriminálna a nečestná. Úžera, úmyselné neuvádzanie informácií, spolu s dumpingom, ktorý praktizoval v Čechách dopravca Regiojet a praktizuje ho v súčasnosti na Slovenku, patria ku nezákonným a lživým prostriedkom na získanie materiálneho bohatstva. Investigatívny novinár Michael Moore si posvietil na úžeru v USA vo filme O kapitalizme s láskou z roku 2012. Moore analyzoval prepojenia štátu s podporou exekúcie a úžerníkov, nečestné a nekalé praktiky zamestnávateľov a zdokumentoval aj masívne okupovanie exekútormi vyhnaných obyvateľov z vlastných domov v chudobných častiach USA. Autor zdokumentoval aj systémové alternatívy kapitalizmu, predovšetkým družstevné vlastníctvo, ktoré ako pozitívna vízia budúcnosti končí tento dokument. Podľa aktivistky Kristíny Ulmanovej po analýze článku 31 dospela k nasledovnému: „Slovenská republika nie je viazaná k právam na bývanie sociálnej európskej charty, ako je evidované pri ostatných štátoch EÚ, tým pádom je preukázané, že toto právo na Slovensku nemáme a nie je zakotvené ani v ústave a nie je ani v článku 7, ktorý hovorí, že medzinárodné zmluvy, dohovory o ľudských právach, atď. predchádzajú slovenským zákonom. Požiadala som prezidenta, aby ratifikoval tento článok, aby sa nám dostal do právneho poriadku, a tým pádom by sa vyriešilo mnoho problémov ako nezákonné dražby, exekúcie a nemohli by nám siahať na bývanie, lebo je to naše základné ľudské právo. Ďalej som požiadala ministerstvo spravodlivosti, prezidenta . Ministerstvo zahraničných vecí mi potvrdilo, že Slovenská republika nie je viazaná týmto článkom, to znamená, že musíme žiadať prezidenta, aby tento článok bol implementovaný do právneho poriadku. Článok 31: právo na bývanie.“ Právo na bývanie teda v globalizovanom svete nepodlieha Slovenskej republike. Aj absencia práva na bývanie v SR je príkladom Baumanovej tézy globálnej spoločnosti ako spoločnosti globálnych bohatých a lokálnych chudobných

Záver
 

Na uvedených príkladoch sme si ukázali, že dopad globalizácie na chudobu je fatálny. Aj keď globalizácia sľubuje globalizovanie v akomsi vyspelom duchu modernej spoločnosti bez hraníc, Fukuyamovskú harmóniu liberálnej demokracie ako najvyšší level blahobytnej  spoločnosti – v skutočnosti vytvára onen nadnárodný luxus iba pre určité triedy na úkor tried nízkych a stredných. Západní teoretici reflektujú tento jav predovšetkým ako kritiku kapitalizmu. Vo východnej Európe prišli najzhubnejšie prejavy globalizácie v kontexte chudoby až v posledných desaťročiach a preto teórie vznikajú až po roku 1989 (kedy došlo k transformácii zo socialistického na kapitalistický – trhový model spoločnosti, čo spôsobilo zvýšenie sociálnej nerovnosti, nezamestnanosti, sociálnej exklúzie, vznik organizovaného  zločinu a hlavne podriadenie globálnemu trhu s následkom zničenia potravinovej sebestačnosti). Už v 90. rokoch však dochádza k prvým kritickým ohlasom najmä zo strany citovaných sociálnych filozofov (v súčasnosti je už platforma kritickej teórie pomerne rozsiahlym spôsobom spracovaná najmä Markom Hrubcom, Petrom Staněkom, Janom Kellerom, Michaelom Hauserom, Ladislavom Hohošom, Petrom Dinušom a ďalšími).

Záverom treba dodať, že prínos nových reflexií dopadu ekonomickej globalizácie na chudobu je nesmierne cenný pre formovanie nových spoločenských modelov poučených z chýb  minulosti. V spoločnosti nám opäť vznikajú dve kultúry – kultúra chudobných a kultúra bohatých. Tento stav je výsledkom opakujúcich sa chýb ľudstva.

Použitá literatúra

BEKMATOV, A. 2015. Festival politickej propagandy. In Zem & Vek. Bratislava: Sofian. ISSN 1339-2360, Dostupné online: http://www.zemavek.sk/articles/view/festival-politickej-propagandy
CHMELÁR, E. 2015. Eduard Chmelár diskutoval v senickom DAVe. In TV región. Dostupné online: http://www.tvregion.tv/eduard-chmelar-diskutoval-v-senickom-dave/ [Cit. 20. 11. 2015]
HOHOŠ, L. 1999. Zamyslenie nad futurologickým modelom Alvina Tofflera. Dostupné online: https://digilib.phil.muni.cz/bitstream/handle/11222.digilib/127777/Torzo_005-1999-1_3.pdf?sequence=1 [Cit. 20. 11. 2015]
HRUBEC, M. 2015. Odistená spoločnosť, rozpory a alternatívy globálneho kapitalizmu. In Občianska televízia. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=UV_-xDv1Gqo [Cit. 20. 11. 2015]
KLEINOVÁ, N. 2005. Bez loga. Praha: Argo, Dokořán. 2005. ISBN 80-7203-671-8
KREUZZIEGER, M. 2012. Kultura v době zrychlené globalizace. Praha: Filozofia. 2012. ISBN 978-80-7007-389-6
MARX, K., ENGELS, F. 1978.  Manifest komunistickej strany. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda. 1978. Dostupné online: https://www.marxists.org/slovak/marxengels/1848/manifest/index.htm?utm_source=azet.sk&utm_medium=profil&utm_campaign=azet-katalog [Cit. 20. 11. 2015]
ONDRIÁŠ, K. 2012. Karol Ondriaš / nepoužitý materiál k projektu Ľavé spektrum 2012 In Nezávislí. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=gjsbr6yVdvM
PRUŠOVÁ, V. 2013. Rýchle peniaze za vysoké úroky. Pohotovosť pýta od štátu milióny. In Ekonomika.sme.sk. Bratislava: Petit Press. 2013. Online: http://ekonomika.sme.sk/c/6728838/rychle-peniaze-za-vysoke-uroky-pohotovost-pyta-od-statu-miliony.html#ixzz3pTmcwxhL [Cit. 20. 11. 2015]
PAUHOVOFOVÁ, I. 2007. Bohatstvo a chudoba vo svete a na Slovensku. Bratislava: Prognostický ústav SAV. 2007. ISSN 0862 – 9145, s.8  (Štatistický úrad SR, EÚ SILC 2006, Bratislava, 2007)
PERNÝ, L. 2015. Branislav Fábry: „Nová vojna by znamenala koniec existencie ľudstva“. In Zem & Vek. Bratislava: Sofian. ISSN 1339-2360,
PRUŠOVÁ, V. 2013. Rýchle peniaze za vysoké úroky. Pohotovosť pýta od štátu milióny. In Ekonomika.sme.sk. Bratislava: Petit ROSENAU, J. 1990. Turbulence in World Politics. Brighton. 1990
SCHEJBAL, T. 2013. Kam kráčiš hipstře? In A2larm.cz. 2013
SUŠA, O. 2010. Globalizace v sociálních súvislostech současnosti. Diagnóza a analýza. Praha: Filozofia. 2010. ISBN 978-80-7007-320-9
STANĚK, P., IVANOVÁ, P. 2015. Súčasné tendencie ekonomickej globalizácie In Občianska  televízia. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=hmqjCQ0OrQc [Cit. 20. 11. 2015]
TOFFLER, A., TOFFLER. H. 1993. War and anti-war. Survival at the dawn of the 21st Century. A Warner Book.
ŽIŽEK, S. 2009.Jednou jako tragedie, podruhé jako fraška. Praha:Rybka publishers,2009.ISBN: 978-80-87067-25-3
ŽIŽEK, S. 2015. Nemôžeme sa zaoberať utečeneckou krízou v EÚ bez toho, aby sme  konfrontovali globálny kapitalizmus. In Nezávislí. Dostupné online:  http://nezavisli.blogspot.sk/2015/09/slavoj-zizek-nemozeme-sa-zaoberat.html [Cit. 20. 11. 2015] http://topdocumentaryfilms.com/frontline-merchants-of-cool/ http://www.sok.bz/index.php?option=com_content&task=view&id=695&Itemid=28
http://zivot.cas.sk/clanok/13351/krute-nebankovky-ludia-si-pozicaju-tisic-eur-a-hrozi-ze-pridu-o-dom
http://www.pracavonku.sk/rakusko-praca-v-rakusku/platy-v-rakusku.html
http://www.upms.sk/prednasky/prepis/globalizacia-a-chudoba/
http://aktualne.atlas.sk/modni-blogeri-si-vyskusali-pracu-v-tovarni-z-pracovnych-podmienok-sa-zrutili/zahranicie/europa/
http://www.topky.sk/cl/13/1403027/Hnusna-realita-vo-svete-mody–Luxusne-saty-su-utkane-aj-z-krvi-a-potu-Slovakov-^[1][2]

References

1. ^{^} http://www.zemavek.sk/articles/view/festival-politickej-propagandy (www.zemavek.sk)
2. ^{^} http://www.topky.sk/cl/13/1403027/Hnusna-realita-vo-svete-mody–Luxusne-saty-su-utkane-aj-z-krvi-a-potu-Slovakov- (www.topky.sk)
3. ^{^} https://www.youtube.com/watch?v=3IFV2fcuj7M (www.youtube.com)
4. ^{^} https://www.youtube.com/watch?v=Le5zV9Ixh0w (www.youtube.com)