Na počiatku doviezli z Rakúska jedinú halu. Takzvaný trofejný materiál, ktorý Československo, jeden z víťazných štátov, získalo za vojnové škody.
Považské strojárne sem na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia presunuli výrobu starej chladničky Maneta a Zlaté Moravce, ktoré dovtedy živila predovšetkým tehelňa, mali o niekoľko stoviek pracovných miest viac. Žiadne zázraky sa neočakávali. Napriek tomu sa dostavili.
S novými nápadmi, technológiou i názvom, znejúcim dobre aj „západným ušiam“ – Calex -, prišiel do desiatich rokov nebývalý rozmach. Pribudli nové budovy, počet zamestnancov postupne presiahol šesťtisíc, ďalšie tisícky pracovali v subdodávateľských firmách a pridružených výrobách, otvorili sa nám východné i západné trhy.
Ako hovoria bývalí pracovníci, chladničky sa predávali ako teplé rožky a Calex sa stal jedným z pilierov československého hospodárstva. Tvoril ročne vyše štyristo miliónov korún zisku, zhruba polovica štyristotisícovej produkcie smerovala na export, pričom štáty Rady vzájomnej hospodárskej pomoci hrali druhé husle. Viac ako štvrtina totiž išla do Francúzska, ďalšie do krajín Beneluxu, Španielska či Nemecka.
Staré časy: Spomienka na začiatok sedemdesiatych rokov v Calexe.
Foto: ARCHÍV JAROSLAVA JANČA
Potom však prišla revolúcia, prispôsobovanie západnému trhu, nové nádeje. Chceli sme byť európski, tak sme si na Slovensko pozvali Kórejčanov. Tí sa však stali neriadenou a nekoncepčnou strelou a spolu s amatérskym riadením podniku štátnou mocou nastal začiatok konca úspešnej spoločnosti.
Dodatočnou privatizáciou na slovenský spôsob dostal Calex poslednú ranu a nepomohli ani stovky miliónov korún zo štátnej pokladnice. Domáci dokonca tvrdia, že z týchto peňazí do Calexu nedorazila ani koruna. Roztopili sa v dcérskych spoločnostiach našich privatizérov.
Vyše päťtisíc ľudí zostalo bez práce, množstvo dodávateľských firiem odpisovalo obrovské straty a slovenský chladničkový tiger sa stratil z povrchu zeme.
Medzinárodný zlepenec
Rozsiahly areál niekdajšieho Calexu na prvý pohľad pôsobí, akoby sa vlastne nič nestalo. Pravda je, že viacero budov je schátraných, nový priemyselný park však vcelku žije. Na stenách sa skvejú názvy známych firiem, pred zmodernizovaným vchodom vejú zástavy vrátane vlajky Európskej únie, parkovisko je plné.
Niekdajší majster, ktorý v Chladničke, ako Calex dlho prezývali, odrobil vyše tridsať rokov, však len znechutene krúti hlavou. „Áno, robia, ale koľkí a za koľko? Ľudia majú platy na úrovni dôchodkov!“
Je mu smutno za starými časmi a spomína si, ako sa fabrikou šírili kusé informácie o nekoncepčných rozhodnutiach, šafárení s peniazmi, o podvodoch. „Videli sme, čo sa deje, ale nikto sa neodvážil ozvať,“ hovorí trpko. „Každý mal strach a dúfal, že sa to nejako utrasie.“
Neutriaslo. Hoci sa zdalo, že po zlepenci nazývanom česko-slovensko-kórejský joint venture už nemôže prísť nič horšie, stalo sa. Privatizéri, za ktorými vraj bol vtedajší minister Ducký, nabehli na otrasený a rozložený podnik. Určite však nie s úmyslom niečo zachraňovať, ale zarobiť a vyžmýkať zo štátnej pokladnice ďalšie milióny.
S bývalým riaditeľom Jozefom Škvareninom prechádzame okolo tridsaťročného skeletu budovy, ktorá mala byť administratívnou budovou. Dodnes sa na jej dostavbu nenašli peniaze a je vhodná už len na zbúranie.
„Tu pred vchodom niekedy stávali desiatky autobusov odvážajúcich pracovníkov domov,“ spomína. „Dnes sa musia dopravovať za vlastné. Pritom ich platy od socializmu príliš nenarástli… Fabrika mala závodný klub, rekreačné strediská, zdravotné zariadenie, štyri škôlky a jasle, športový klub so štadiónom. Všetko je preč.“
Päťdesiat na päťdesiat
Práve športový klub pritiahol Jozefa Škvareninu do Calexu. K pásu sa postavil hlavne preto, aby mohol hrávať futbal za tunajší Spartak. Zakrátko však prišiel na chuť aj výrobe, doplnil si vysokoškolské vzdelanie a postupoval na kariérnom rebríčku cez konštruktéra, technológa, vedúceho oddelenia technického rozvoja, vedúceho prevádzky až po šéfa závodu v Šuranoch.
„Fabrika prosperovala a rady zamestnancov rozširovali stovky učňov,“ spomína. „Je mi smiešne, keď sa teraz tak veľmi hovorí o duálnom vzdelávaní a tvárime sa, akoby sme objavili Ameriku. Veď to sme tu dávno mali.“
Určite ani v tých časoch nebolo všetko ružové. Aj v Moravciach sa kradlo ako všade inde. Na najvyšších postoch najviac. Praktiky predchádzajúceho vedenia už príliš bili do očí, preto sa ešte komunistické ministerstvo rozhodlo prísť s novinkou. Vyhlásilo voľby na riaditeľa podniku.
Tak sa prvým a posledným riaditeľom, ktorého si vybrali samotní zamestnanci, stal práve Jozef Škvarenina. Jeho pôsobenie na najvyššom poste však trvalo krátko. Prišla revolúcia a ako stará štruktúra sa stal nežiaducim. „Páni z hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN) mi ponúkli miesto robotníka, čo sa vlastne rovnalo výpovedi.“
Paradoxne si prilepšil. Odišiel do obchodnej sféry a namiesto sedemtisícového hrubého platu mu za pol roka na účte pribudlo oveľa viac. „Urobil som chybu, že som sa po dvoch rokoch, keď nominantov VPN vystriedalo mečiarovské vedenie, znovu zúčastnil na konkurze na riaditeľa a vrátil sa do Calexu. Dnes by som bol za vodou.“
Calex sa totiž zmenil. Prispôsoboval sa pravidlám západného trhu. Bolo treba akceptovať helsinské nariadenie o znižovaní emisií a prísť s ekologickejším kompresorom. Namiesto toho, aby sme ho vyrobili sami, kúpili sme licenciu od Samsungu. Celá investícia vrátane technológie, výstavby hál a inžinierskych sietí stála šesť miliárd korún. Viac ako Mochovce.
Pôžičku garantoval štát, bolo ju však treba splácať. A tak si na najvyšších miestach povedali, že do Zlatých Moraviec pritiahnu známu kórejskú značku a vytvoria spoločný podnik – vtedy populárny joint venture.
„Najziskovejšiu časť fabriky vyhradili pre novú spoločnosť Samsung – Calex, ktorá mala fungovať spoločne so starým Calexom, zaťaženým obrovským úverom.
A hoci bol kórejský vklad do tohto projektu len šesť percent, vybojovali si päťdesiatpercentné hlasovacie právo na valnom zhromaždení a vlastný manažment. Ako riaditeľ zastupujúci štát som prakticky nič nevedel presadiť.“
Tvrdý biznis
Už sa v tom strácate? Nuž, to bol zrejme zámer. V skratke – zahraničná spoločnosť s minimálnym vkladom ovplyvňovala smerovanie spoločného podniku, zatiaľ čo pôvodný Calex mal splácať šesťmiliardový úver a dodávať im kompresory. Tam sa však podivuhodná spolupráca nekončila.
Hoci Kórejčania podľa pôvodných dohôd mali mať iný sortiment, nakoniec robili to isté, čo starý Calex. Prenikli na zahraničné trhy, kam sa Slováci škriabali desiatky rokov, a vytvorili konkurenčné prostredie v jednom spoločnom podniku. A to nebolo všetko.
Ako pokračuje bývalý riaditeľ, svoju produkciu posúvali dcérskej spoločnosti v Nemecku za cenu, ktorá nezodpovedala ani výrobným nákladom. Za koľko však „dcéra“ predávala chladničky ďalej, nevedno. Bolo by iste hlúpe, keby prerábala.
A vieme, že Kórejčania rozhodne hlúpi nie sú. Slováci teda škrtili, kde sa dalo, rozvoj zaostával, keďže ich k zemi tlačili obrovské splátky, Samsung – Calex sa na druhej strane tváril ako prosperujúca firma, ktorá platila lepšie, odmeňovala pracovníkov peniazmi i darmi a vďaka tomu dokázali získať najlepších odborníkov zo starého Calexu.
Ťažko im to možno vyčítať. Neprišli predsa na Slovensko zveľaďovať našu spoločnosť. Robili svoj biznis. Razantne a po svojom. „Fakt je, že dokázali robiť lepší marketing, lepší dizajn a boli neuveriteľne pracovití. O svojich zamestnancov sa starali a tí boli spokojní.“
Kto vtedy riešil, že podnik na takejto ceste pomaly, ale isto umiera? Koho trápilo, že rôzne podmienky vyvolávali spory priamo vo fabrike? Že Samsung svoju stratu kompenzoval úvermi, ktoré nakoniec opäť zaplatil štát? Že po odchode zo Slovenska zostal dlžný zamestnancom desiatky miliónov korún na odstupnom?
„Keď som sa vtedy sťažoval na ministerstve financií, že to nemožno utiahnuť, výsledkom bolo moje prepustenie. Po trištvrte roku,“ dodáva Škvarenina.
Pritom ťažko pochopiteľný mišmaš ešte nebol dokonalý. Štát, ktorý stále vlastnil starý Calex a časť kórejského, menil manažmenty ako na bežiacom páse. Strácala sa kontinuita, menila sa stratégia, unikali nám trhy.
Po roku 2000 obe spoločnosti skrachovali takmer v rovnakom čase. Následný privatizačný pokus a vytvorenie Nového Calexu dopadli katastrofálne. A celá fabrika skončila v konkurze.
„Šesťmiliardovú investíciu získali Dáni za štyristotisíc, zvyšok kúpili Litovčania, rozmontovali technológie a odviezli si ich domov. Calex sa stratil. Z Obchodného registra, z mesta, zo športu. Nikdy som nepochopil, aké zmluvy mohli dať Samsungu takú moc, že s nimi žiadna vláda nevedela pohnúť,“ uzatvára Jozef Škvarenina.
„Ale verím, že za tým nemusel byť žiadny zámer. Videl som to po rozdelení republiky, keď riadenie podniku dostala Bratislava. V Prahe sme rokovali s odborníkmi, v Bratislave s politickými nominantmi… Je to škoda. Pri rozumnom vedení nemuselo množstvo špecialistov, ktorých sme mali, skončiť na pracovnom úrade.“
Spolupráca škrípala
Bývalý odborový predák Albín Kramár si nemyslí, že jedinou príčinou krachu bolo vytvorenie medzinárodného podniku. Podľa neho svoju úlohu zohrala naša nepripravenosť a slabšia orientácia manažérov na západných trhoch. Potvrdzuje nám však, že odbyt začal haprovať krátko po revolúcii.
Rovnako ako bývalý riaditeľ poznal Calex spredu aj zozadu. Veď v ňom pôsobil od konca sedemdesiatych rokov až do jeho posledných chvíľ. Najprv ako programátor, analytik, neskôr v pozícii šéfa odborov. „Samsung mal byť vlastne cestou, ako udržať fabriku nad vodou,“ myslí si.
Prax však bola iná. Nie vždy sa dodržiavali dohody, nie vždy Kórejčania platili načas. „Neraz sme museli vyjednávať, aby bolo v starom Calexe aspoň na výplaty.“
Spomína si na obdobie, keď si aj vláda konečne uvedomila schizofrenickú situáciu a navrhla Samsungu zlúčenie oboch podnikov. Ten to však odmietol. Kto by nakoniec chcel príťaž so šesťmiliardovým dlhom? Navyše by bolo asi zvláštne, keby produkt, ktorý nám sami predali, týmto krokom vlastne museli splácať.
„Na dozorných radách som pravidelne počúval, že sme nútení predávať pod cenu alebo na úrovni nákladov. Calex sa dostával do straty a otázka bola, dokedy to takto môže pokračovať,“ hovorí Kramár.
Situácia, keď spoločné podniky navzájom podliezali s cenami, bola podľa neho neúnosná. Tým skôr, že Samsung, ktorý získal dvojročné daňové prázdniny, bol v omnoho výhodnejšej pozícii. Ani takmer každoročná zmena manažmentu ničomu nepomohla.
„Podmienky pre nás, žiaľ, neboli nastavené šťastne a spolupráca vo viacerých smeroch škrípala. Keby sa vtedy podarilo podnik zlúčiť, firma mohla, možno s nižšou produkciou, pokračovať,“ dodáva.
Podľa Kramára bola ešte šanca na záchranu prostredníctvom Nového Calexu, ktorý vznikol po odchode Kórejčanov. „Vláda však nepovolila presun technológií a hlavne licenčného kompresora do tejto spoločnosti a to bol úplný koniec.“
V spletenci akciových spoločností, množstve zmlúv, nepochopiteľných, pravdepodobne účelových krokov viacerých vlád a zákulisných záujmov podnikateľských skupín je prakticky nemožné jednoznačne povedať, kto definitívne Calex pochoval.
Fakt je, že v tomto prípade sa riadenie fabriky štátnou mocou ukázalo ako deštruktívne a v konečnom dôsledku sme na to doplatili všetci. Milióny eur daňových poplatníkov sa rozplynuli v nenávratne, zamestnanci zostali bez práce, dodávatelia vyšli na psí tridsiatok a bývalé politické špičky či ich kamaráti z podnikateľského prostredia si spokojne šúchajú vrecká. Na Slovensku po slovensky.