Půjčky Praha

Original article

Domáce násilie, týranie detí, alkoholizmus, úžera. Článok je napísaný podľa skutočných udalostí. Kde a kedy sa predmetné veci odohrali, ako aj mená zúčastnených, neuvádzam.

Začalo to tak, že pred rokmi ten byt kúpila a nasťahovala sa do neho istá žena. Manžela nemala. Buď ho už porazilo, alebo sedel dakde vo väzení. Bývala tam iba so svojou dcérou. Tá v tom čase mala asi sedemnásť rokov. Bolo to nepodarené decko, čo chodilo kamsi na učňovku. Jej matka vtedy mohla mať maximálne štyridsať rokov, no bola neuveriteľne zvädnutá. Vyzerala byť aspoň o dvadsať rokov staršia. Kvôli zdravotným problémom užívala mnoho liekov a poberala invalidný dôchodok. O niekoľko rokov po nasťahovaní sa tam, ju porazilo. Jej dcéra práve dospela, vyučila sa a zostala v byte sama. A tak ako to chodí, okamžite si tam dovliekla akéhosi kriminálnika, čo sa o ňu už dávnejšie zaujímal, lebo sa mu páčila a hlavne mala byt.

A on sa jej páčil tiež a veľmi. Bol to chlap ako má byť, tvrdý a ostrý. Tak teda, keď jej mať zomrela, ihneď si ho dovliekla do bytu. A hoci s ním boli vždy problémy, len potom sa začali tie naozajstné. Ten toho navystrájal už kým jej dvoril. Búchaval a vyzváňal v ich dome po večeroch a raz v noci, keď mu neotvárala, a keď mu neotvoril ani nik zo susedov, porozbíjal všetky sklenené tabule na dverách do ich chodby a niekoľko krát vystrelil z plynovej pištole. Vzápätí ušiel. Rámus zobudil každého. Ľudia zavolali policajtov ktorí prišli, pozreli sa na to a odišli. Potom po hodinke, keď všetko stíchlo, zjavil sa tam zas. Prestrčil ruku cez prázdny rám a otvoril si kľučku. Susedia spoza dverí začuli, ako sa čosi posúva chodbou. Pred jej bytom sa ozval tlmený ženský hlas, buchnutie dverí a všetko stíchlo. Hneď po tom čo sa vzali, začala mu rodiť decko za deckom. A potom, v priebehu mimoriadne krátkej doby, sa s ňou udiala priam neuveriteľná premena: rozkysla sa, tvár sa jej roztiekla a zošúverila. Slovom, ošpatnela presne ako predtým jej matka. Bola tučná, mala opuchnutú tvár a dlhé mastné vlasy. Teraz poviete že bude vychovávať svoje deti, jej manžel časom skončí v base za nejaké to ublíženie na zdraví, krádeže, alebo nebodaj vraždu. Ju po päťdesiatke v dôsledku fajčenia, nečinnosti a zlej životosprávy porazí, a jej deti ktoré medzičasom dospejú, všetko zopakujú. Áno presne tak, je to vždy ten istý, dobre predvídateľný a dookola sa opakujúci scenár, aj keď v tomto prípade, to skončilo trochu inak.

Jedného dňa im z bytového podniku prišiel list, v ktorom im oznamovali že ich nedoplatky dosiahli značnú výšku, a ak ich nezaplatia, ich byt pôjde do dobrovoľnej dražby. Nuž čo, žili zo sociálnych dávok, kde by nabrali peňazí na také hlúposti ako platenie nájomného?

„Vyhodia nás odtiaľto.“ Vykrikovala plačlivo žena, pobehujúc hore dolu po byte.

„Neboj sa, nevyhodia.“ Upokojoval ju on. „Veď ja niečo vymyslím.“

Ale nič nevymyslel. Len celé dni vysedával doma a pozeral v telke šport. Obývačka v tom ich starom jednoizbáku bola taká miniatúrna, že stôl na ktorom trónil obrovský televízor, pôsobil dojmom akoby zaberal takmer štvrtinu priestoru v nej. Sedel vo fotelke oproti nemu a sledoval ho. Občas pokrikoval na ženu alebo deti:

„Nezavadzaj, boha! Tam vypadni do kuchyne a spi! Ja sa kukám!“

Raz mu žena pošepla:

„Minule som spoza dverí počula, ako sused ponúkal tetke odvedľa nejaké peniaze. Vieš ktorý. Ten tichý čudák, čo býva oproti nám. Určite bude mať dosť peňazí, od neho si požičaj!“

Počúvol ju a keď ho na druhý deň stretol na chodbe, podišiel k nemu a oslovil ho:

„Požičaj mi nejaké peniaze.“

„Nemám.“

„Vrátim ti ich!“

„Nemám. Zarob si.“ Odvetil a zmizol vo svojom byte.

Potom mu ešte asi desať minút búchal na dvere, ale keďže nereagoval, nakoniec mu dal pokoj.

„Tak čo, máš tie peniaze?“ Pýtala sa ho.

„Nemám.“ Povedal a sadol pred televízor.

Keď sa v noci skončil program, vyšiel na chodbu a opäť začal búchať na dvere oproti. Asi po piatich minútach sa otvorili a zjavil sa v nich rozospatý sused.

„Čo je?“

„Požičaj mi peniaze!“

Chlap bol mrzutý. Len pred chvíľou zaspal, lebo ráno vstával do práce a tento tu ho zobudil.

„Koľko potrebuješ?“

Povedal sumu. Ten vytiahol peňaženku a podal mu ich.

„Ale vrátiš mi ich!“

„Vrátim, jasné.“ Povedal a zmizol.

O pár dní mu zase búchal na dvere.

„Prišiel si mi vrátiť peniaze?“ Spýtal sa ho po tom, ako mu otvoril.

„Počúvaj, potrebujem požičať nejaké peniaze.“

„Ešte si mi nevrátil tie, čo som ti požičal minule.“

„Potrebujem nejaké peniaze!“ Zvolal on nervózne, zvýšiac pritom hlas.

„Nedám ti ich. A teraz vypadni!“

Keď videl že od neho žiadne peniaze nedostane, tak mu dal aspoň facku.

Chlap sa schoval v byte. Políciu nemalo zmysel volať, keďže nemal svedkov a ani po údere mu na tvári nezostala žiadna viditeľná stopa.

Na druhý deň sa opäť stretli na chodbe. Agresor na neho vyzývavo pozeral a keď sa obchádzali, aj rukou mykol ako keby ho chcel opäť udrieť. Ten chalan sa mi ešte zíde, pomyslel si. Budem si s ním môcť robiť, čo sa mi zapáči.

No nebolo mu to dopriate. Tento človek sa na jeho veľké sklamanie zakrátko po tomto incidente kamsi odsťahoval a viac sa neukázal.

Primitív s prísnym výrazom na tvári pozorne sleduje večerné správy. Boli voľby. Červených gašparkov vystriedali gašparkovia modrí. V nejakom podniku sa chystajú prepúšťať. Odborári sú odhodlaní protestovať. Dolár slabne. Napätie na Blízkom východe opäť narastá…

„Ech, z tohto pre nás nič dobré nebude!“ Zvolá náhle svojím hlbokým mocným hlasom a to tak presvedčivo že nejeden politológ či analytik, by zbledol od závisti.

Stále hútal ako by získal peniaze. Prácu nemal, a robiť sa mu ani veľmi nechcelo… On už dačo vymyslí. Jedného dňa stretol kamaráta.

„Počuj kamoš, mám dlhy. Vyhrážajú sa, že mi zoberú byt. Potreboval by som požičať nejaké peniaze.“

„Tak si požičaj.“ Odvetil on šibalsky.

„A od koho?“

Nato mu prezradil názov jednej firmy poskytujúcej rýchle pôžičky.

„Tu máš vizitku. Požičaj si od nich. Peniaze ti dajú hneď. Iba podpíšeš zmluvu. Na toto číslo zavolaj. Najlepšie na tom všetkom je, že tie peniaze vôbec nemusíš splácať! Ja som si požičal pred rokom a doteraz som nič nesplatil! A nič sa nedeje, nikto odo mňa nič nechce, nikto sa mi nevyhráža. A nemusím pracovať. Žijem z toho čo som si požičal. Najskôr sa boja odo mňa niečo vymáhať, lebo vedia že my máme svoje práva.“ Zahlásil dôležito a uškrnul sa. „Keď miniem peniaze, požičiam si ďalšie, v nejakej podobnej firme.“

O niekoľko dní neskôr stál na autobusovom nástupišti a vychutnával si cigaretu. Bol v povznesenej nálade. Peniaze z rýchlej pôžičky mal vo vrecku. V ruke držal igelitky plné kartónov cigariet a alkoholu čo nakúpil do zásoby. Pár metrov od neho sa na lavičke krčil driemajúci bezdomovec. Poznal ho. (Bol to jeho starý známy, slušný človek čo mal smolu že sa zle oženil. Manželka ho psychicky týrala a nakoniec vyhodila z bytu, ktorý bol mimochodom jeho.) Pocítil škodoradosť a začal bezdomovca urážať.

„Hej starý, čo tu smradíš?“ A drgol do neho rukou.

Bezdomovec sa snažil si to nevšímať. Po chvíli čosi zahundral na svoje ospravedlnenie:

„Vieš, ale ja za to nemôžem že som takto skončil…“

A ten do neho stále dorážal:

„Ale netáraj. Môžeš si za to sám, ty hlupák. Vypadni odtiaľto, chudák somrácky!“ Volal na neho, zdravo a zvučne sa smejúc. „Haló, nepočul si? Sú tu ľudia. Odprac sa kamsi do kanálu, nech tu nezavadziaš.“

Okolo čakalo na autobus množstvo ľudí čo to počuli a iste mnohých jeho grobianstvo pobúrilo. No nikto sa neozval.

Prišiel domov a vstúpil do bytu.

„Doniesol som peniaze.“

Žena vstala, podišla k nemu, pozrela na zväzok bankoviek čo vytiahol z vrecka a zalomila rukami. Dobre si vybrala. Jej muž je odvážny a šikovný chlap ktorý dokáže získať peniaze a uživiť rodinu.

„Tu máš,“ povedal jej „toto som kúpil pre teba.“ A vytiahol to čo vždy chcela – digitálny fotoaparát.

Ona prístroj s úžasom chytila, obracala a obzerala si ho zo všetkých strán. Odvtedy mala fotoaparát stále v rukách a všetko v byte ním fotila; nábytok, nový vysávač, sušiace sa prádlo na šnúre, svoje deti…

Vydali sa do obchodov a nakúpili zásob. Nakúpili jedla; salám, údenín a klobás; rôzne potreby do domácnosti, sladkosti a aj nejaké hračky pre deti. Teraz keď mali peniaze im bolo sveta žiť. Aj so sociálnymi dávkami a rodinnými prídavkami ich mali viac než dosť. Ocinko stále vysedával doma, fajčil, a hral sa s deťmi. Bol rád že ich má, a dúfal že ďalšie budú pribúdať. Deti sú radosť, hovorieval. A ich život plynul, tupo a nemenne, presne ako nekončiaci prúd áut hučiaci pod oknami.

Byt dole prednedávnom ktosi kúpil. Ani by o tom nevedel, len jedného dňa mu žena pošepla:

„Dole sa niekto nasťahoval. Videla som tam zasvietené, keď som sa vracala z obchodu.“

On zbystril sluch a keď zanedlho, raz na sklonku dňa začul zdola chrápanie, obul si ťažké topánky a dupal nimi. Odvtedy to tak robieval vždy, keď zdola počul chrápanie (alebo akýkoľvek iný zvuk). Začal dupať a dupal až dovtedy, kým suseda pod sebou nezobudil.

Teraz zase začul odkiaľsi zvuk. Niekomu niečo vypadlo z rúk. Rozzúrilo ho to. Len si búchaj, zašomral. Schytil lacné CD, čo na Vianoce kúpil v supermarkete, strčil do prehrávača a pustil na plné pecky. Ozvalo sa vyrevúvanie:

I wish you merry Christmas,
and happy new year…

Príšerná hudba preťala nočné ticho a zažiarila v ňom ako jasná hviezda na tmavom nebi. Ľudia sa budili, vstávali z postelí a načúvali. Otrepaná odrhovačka, tentokrát interpretovaná nejakým poprockovým škrekľúňom, dunela.

Ocinko sa nalial alkoholom. Poskakoval po izbe a dupal ako slon.

„Tancujte deti! Bavte sa!“ Vykrikoval na ne v malej izbe, za ohlušujúceho rámusu hudby. Chytal ich za ruky a nešetrne nimi kmásal „A ty čo nič nerobíš, ty sviňa štepená?“ Skríkol na ženu prudko. „Bav sa!“

Dookola púšťal tri pesničky z cédečka, občas vypol magnetofón a načúval či je u susedov ticho. Asi po hodine sa mu ozvalo klopanie na dvere. Ignoroval ho, a naďalej nechal hudbu vyrevúvať. Klopanie neprestávalo. Nakoniec hudbu vypol. A čakal. Vonku dakto ďalej vytrvalo klopal. Nakoniec to nevydržal a išiel otvoriť. Stáli tam policajti v čiernych zásahových uniformách.

„Dobrý večer, dajte nám svoj občiansky preukaz. Dopustili ste sa priestupku rušenia nočného kľudu.“

Vyhováral sa. Snažil sa hrať na chudáčika. Vravel im, že je bez práce, že jeho žena je na invalidnom dôchodku a že majú dlhy a musia sa starať o deti.

„A ako to, že vaše deti ešte nespia?“ Spýtali sa ho. „Zaplatíte pokutu. Máte peniaze?“

„Áno mám.“ Prikývol a išiel po peňaženku. Mal z čoho zaplatiť, peňazí z pôžičky mal v šuflíku stále dosť. No ako čas plynul, pomaličky sa míňali.

Nuž, keby parazitoval iba na úkor štátu, tak aj naďalej by si spokojne žil a terorizoval susedov. Vychovával by svoje deti, bil ich, neskôr sexuálne zneužíval a nikto by mu nič nemohol. Lenže urobil jednu veľkú chybu. Vzal si rýchlu pôžičku! A tí čo mu požičali, na neho veru nezabudli. Jedného dňa dostal list, v ktorom mu oznamovali že od neho žiadajú zaplatenie dlžnej sumy, aj s pokutou a obrovskými úrokmi. Ak tak neurobí, vezmú mu byt. Najprv nad listom len mávol rukou a hodil ho do koša. To len klamú, pomyslel si. Nič mi nemôžu. No napadlo mu, že sa pre istotu pôjde spýtať za kamarátom. Za tým, čo mu túto pôžičku poradil. On iste povie čo má robiť a navyše ho už dávno nevidel. Aspoň si spolu posedia v krčme. Dlho mu zvonil, no nik neotváral. Nakoniec keď sa dostal do vchodu, podišiel k jeho dverám a s prekvapením zistil, že to nie sú tie staré, otlčené, čo mal, ale nové bezpečnostné. Klopal, ale bezvýsledne. V byte oproti sa otvorili dvere a objavila sa v nich babka, od ktorej sa dozvedel že jeho kamoš tu už nebýva. Vyhodili ho a byt vydražili. Začínal chápať že je zle. Vrátil sa domov a vybral list z koša. Vybabrem s nimi, napadlo mu. Požičiam si inde, splatím dlh a budem mať pokoj, čas a aj ďalšie peniaze. Na ulici na stĺpe uvidel nalepený lístoček propagujúci rýchle pôžičky, aj s telefónnym číslom. Zavolal tam a povedal že by si chcel požičať. Vyzvali ho aby im nadiktoval osobné údaje, čo on urobil a povedali že keď jeho pôžičku schvália, tak sa mu ozvú. Bol z toho doslova v siedmom nebi. Ja s nimi vybabrem, zlomyseľne sa uškrnul. Na druhý deň mu zazvonil telefón. Operátorka mu oznámila že jeho žiadosť bola zamietnutá. Bol z toho sklamaný. Vzápätí skúsil inú firmu, ale s rovnakým výsledkom. Darmo, jeho nesplácaný dlh bol zapísaný v úverovom registri. Nemal žiadnu šancu, že dostane ďalšiu pôžičku.

Odvtedy bol ako bez života. Zamračený chodil hore dolu po izbe. Cítil, že sa schyľuje k niečomu zlému. Vždy keď sa míňal so ženou, tak jej od zlosti jednu vrazil. Ona sa ho bála a v malom byte sa pred ním schovávala kade tade po kútoch. Zbytočne. Zavše ju vytiahol za vlasy a jednu jej zavesil. Nebolo dňa, čo by odtiaľ nebolo počuť jej tlmené bolestné výkriky. Raz ju udrel do tváre, pričom jej z rúk vyrazil foto-aparát a z úst tuším aj zub. Foťák padol na zem a rozbil sa. Žena ho neskôr zdvihla a keď zistila že nefunguje, smutne ho obracala v rukách. Potom sa s ním, aj napriek tomu že už nefungoval, naďalej hrávala. Pripomínala smutnú opicu, čo od ľudí získala nejaký predmet ktorý nevie používať, no predsa má pre ňu veľkú cenu.

„Neboj sa, situáciu mám pevne pod kontrolou.“ Vravel jej raz. „Nič sa nám nestane. Nemôžu nás vyhodiť. Máme malé deti. Najprv by nám museli nájsť náhradné ubytovanie.“ Upokojoval ju.

„Ježišmária, vyhodia nás odtiaľto! Čo len potom bude s deťmi?“ Bedákala hystericky.

„My sa nedáme! Budeme bojovať o svoje práva! Keď na to príde, tak to tu hoci aj podpálime!“ Zahrmel a zaťal päsť.

Jedného krásneho dňa u nich ktosi zabúchal.

„Otvorte dvere!“ Kričali na nich zvonka. „Prišli sme vás deložovať!“

„Teraz buď ticho.“ Pošepol žene. „Akože nie sme doma. Ja viem čo treba robiť. Odídu a bude pokoj. A neboj, keby vliezli sem, ja im ukážem. Ja im dám. Toto si nemôžu dovoľovať!“

Búchanie sa zopakovalo. Obidvaja čušali. Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozval praskot, škrípanie a chatrné vchodové dvere sa rozďavili. Ako prvé sa zjavilo veľké oceľové páčidlo, hneď za ním kanada, čo do dverí kopla aby sa rýchlejšie otvorili. Do bytu vbehli niekoľkí ozbrojení hlavohruďovia v sprievode nejakých ďalších ľudí oblečených v civile. Socan parádne zredol a ani necekol.

„Máte päť minút na to, aby ste si zbalili svoje osobné veci a potom odtiaľto musíte okamžite vypadnúť!“ Zrúkli na nich, ako kukláči pri zásahu proti nebezpečným zločincom.

Snáď so žiadnym iným bezdomovcom nebolo za taký krátky čas toľko problémov, ako s ním. Ani sa to nedá spočítať, koľko krát za tých pár týždňov čo je na ulici, na neho volali políciu. Stále je opitý, žobre, vyvoláva roztržky, vyrevúva a vyspevuje. Ostatní bezdomovci ho nemajú radi. Ak sa bude aj naďalej takto správať, zle to s ním skončí. Teraz sedí v parku na lavičke. Zastavuje okoloidúcich, obťažuje ich a žaluje sa. Má strach z blížiacej sa zimy. V rukách zviera takmer prázdnu fľašu od lacného vína a vo svojich očiach s krásnymi dlhými mihalnicami má slzy. Vstane, bezcieľne sa potáca a neustále vybľakuje:

„Jáj, čo len budem teraz robiť? Čo si počnem? Takto som skončil! Predtým som si žil na úrovni! Mal som taký pekný byt! Taký pekný bytík a oni mi ho vzali!“

A tu som si spomenul na starú pani Krúpovú od vedľa, čo to vtedy všetko okomentovala týmito slovami: Šťastie že nikto nič nerobil, lebo keby áno, aj tak by to bolo zbytočné. Viesť roky trvajúce súdne spory, ktoré by prinajlepšom viedli len ku nejakej pokute a riskovať pri tom oveľa vážnejšie problémy, by nestálo zato. Tak vidíte, aj zlá vec môže byť na niečo dobrá. Vďaka tej prekliatej úžere, tie špiny skončili tam kde patria a my máme od nich konečne svätý pokoj.

ziskat pozicku – Správy Google