Na začiatok hodil pár drobných do hracieho automatu len tak pre závabu. O pár mesiacov bol schopný prehrať za tri hodiny celý mesačný plat. Svoje 30 narodeniny už oslavoval na liečení pod dozorom lekárov. Po šiestich rokoch abstinencie a dvoch pokusoch o samovraždu sa na psychiatrické oddelnie vrátil opäť.
Ročne sa na Slovensku z patologického hráčstva lieči približne tristo ľudí. Je to tristo rôznych životných príbehov vrátane toho Branislavovho (38).
Začalo to nevinne. Branislav nemal núdzu o peniaze, aktívne športoval a v práci sa mu darilo. Bol mladý, slobodný a býval s rodičmi. Voľné chvíle si však začal krátiť pred hracím automatom. O tri mesiace na to, bol už z neho gembler. Len taký krátky čas stačil na to, aby si vypestoval závislosť, ktorá ho doposiaľ stála toľko čo dva byty.
Ako poloprofesionálny futbalista videl nejedného športovca s dostatkom peňazí a voľného času prepadnúť automatom. Nakukol aj on.
„Chcel som to len vyskúšať, hodil som si vtedy ešte pár slovenských korún. Spočiatku ma to veľmi neoslovilo. Neskôr som stávky zvyšoval a začalo ma to celé prostredie lákať. Cítil som sa tam neohrozený,” spomína Branislav na časy keď mal 29 rokov.
Zo zábavy závislosť
Spočiatku to bral ako zábavu, potom ho to už ťahalo za výhrou a nakoniec lákadlom zostalo už len samotné prostredie.
„Chodieval som do herne už s takými pocitmi, že nevyhrám. Ale moje telo cítilo potrebu byť tam znova, vidieť tie svetlá, odventilovať sa od reálneho sveta,” hovorí.
Pokiaľ mal peniaze nemyslel na nič iné, len ako si zahrať a neskôr na to, ako získať financie na ďalšiu hru. Čím viac peňazí mal v rukách, tým viac hodín strávil za automatom. Pokiaľ neprišiel o aj o posledné mince, od automatu ho nedostalo nič.
„Nevedel som si odložiť peniaze. Išlo to takým spádom, že všetko alebo nič. Stalo sa mi, že som dostal výplatu a behom troch hodín som ju celú prehral,” hovorí Branislav.
Bol to pocit úľavy, keď stlačil gombík na automate. Očakávanie sa miešalo s adrenalínom a dlhy narastali. Branislav si začal brať pôžičky, ktoré však nedokázal splácať. Cítil sa preto zle, bol častokrát mrzutý, čo nezostalo bez povšimnutia rodičov. Keďže nevedel ako ďalej, priznal sa im. Hanbil sa, no zároveň mu padol kameň zo srdca.
„Veľmi som sa bál ich reakcie. Samozrejme neboli z toho nadšení, ale snažili sa hneď riešiť situáciu,” opisuje Braňo ako sa prvýkrát dostal na banskobystrické psychiatrické oddelenie.
Klamal lekára i rodičov
Stále si však nepripadal ako gembler. Odmietal tu zostať, rozhodol sa len pre ambulantnú liečbu, teda občasné návštevy. Dva mesiace nehral, potom sa do toho namočil znova. Opakovane na stretnutiach primárovi do očí klamal, že abstinuje. Zavádzal aj rodičov.
„Všetko prasklo keď mama otvorila moju poštu. Išlo o pôžičku. Vtedy som sa priznal k omnoho väčším dlhom,” hovorí. Dva týždne na to už ležal na oddelení.
Na krku mal bankové a nebankové pôžičky v sume 800 tisíc korún. Všetko, čo po prepustení z nemocnice zarobil išlo na splátky. Niekedy doslova chodil s desiatimi korunami vo vrecku. Mal šťastie, zostala mu práca i futbal a spoľahnúť sa mohol aj na rodinu.
Počas šesťročnej abstinencie sa oženil a stal sa otcom. Darilo sa mu v osobnom živote a rovnako tak v práci. Časom to začalo škrípať na oboch “frontoch”. Branislav sa začal opúšťať a to už bol len krôčik od návratu do herne.
„Najväčší problém bol však v tom, že som mal nekontrolovateľné peniaze, ktoré som si odkladal bokom. To je pre mňa ako pre gemblera veľmi zlé. Nedodržal som jednu zo zásad, že som o nich nepovedal svoje partnerke,” hovorí.
Automaty ho pripravili o 70 tisíc eur
Nová vlana hrania sa spustila vo februári minulého roka. V tom čase ešte žil so svojou manželkou. Len sem tam vybral niečo z účtu, aby to nebolo nápadné. Keď sa rodinná situácia začala komplikovať, zobral prvý úver. Po tom čo sa manželka odsťahovala, nie však pre gemblerstvo, hra začala vrcholiť. Všetko už išlo samospádom.
„Bol som sám, nemusel som sa nikomu spovedať kam chodím. Keď som bol nahnevaný, že som prehral, pred nikým som sa nemusel pretvarovať. V tej samote som si to prežíval a bral pôžičky až sa to nabaľovalo do obrovských súm,” hovorí Branislav.
Dlhy sa vyšplhali na 60 až 70 tisíc eur. Banky i nebankovky mu ochotne požičiavali. Na žiadne úroky a spátky nemyslel, jediné čo ho zaujímalo boli peniaze, ktoré dostal do rúk. Nevnímal ich hodnotu, boli to len kusy papierikov.
Branislav vie presne pomenovať, prečo hre opäť prepadol. Po liečení síce nehral, ale to nestačilo. Prestal dodržiavať zásady abstinencie. Okrem toho, že mal nekontrolovateľné peniaze, prestal po troch rokoch chodiť na kluby- stretnutia s inými abstinentmi. Prestal navštevovať aj klub, ktorý sám založil.
„Z tej samej radosti, že sa mi darilo vo všetkom som úplne zabudol na zásady, ktoré som mal dodržiavať,” vysvetľuje. Bol rád, že už nemá chuť na hru, no ako sa ukázalo len toto samotné nestačilo.
Dva pokusy o samovraždu
Na liečenie sa vrátil sám a po dvoch neúspešných pokusoch o samovraždu. Všetko sa zlomilo počas dvoch kritických dní, keď zostal úplne bez peňazí. Veritelia sa začali postupne ozývať, a tak si jednoducho vypol mobil. Nevedeli sa mu dovolať ani rodičia. Rozmýšľal len nad tým ako sa zbaví zodpovednosti za dlhy.
„Vtedy bolo vo mne sebectvo, že skončím život a nemusím sa zaťažovať čo kde zaplatím,” spomína. Najprv sa chcel obesiť, potom skočiť pod vlak, našťastie ani jeden pokus nevyšiel.
Následne sa zveril rodičom, začal riešiť svoje dlhy a odišiel na liečenie.
Mohlo sa však stať, že by sa nemal kam vrátiť. Za predchádzajúcej vlády zrušili banskobystrickej psychiatrii lôžka pre hráčov. Štyri roky trvali kým si ich oddelenie vybojovalo naspäť.
Braňo synovi povedal, že ide do práce. Raz týždenne si s nim zavolá.
„Zanedbával som ho, lebo ten čas čo som venoval herniam som mohol stráviť s ním, ale to už nevrátim. Teraz chcem všetok voľný čas venovať jemu,” hovorí.
Bez mobilu, bez internetu
Na oddelení nemajú prístup na internet, televízor môžu pozerať len polhodinu denne, mobily musia mať vypnuté. Rodina im môže zavolať raz denne na päť minút. Učia sa časovnej dochvíľnosti, píšu denníky, ale aj upratujú. Všetko má podľa Branislava svoj zmysel. Systém rešpektuje, vie na čo sem prišiel.
„Je to tu také výnimočné preto, že človeka tu dajú do úplnej skromnosti. Naznačujú mu, čo všetko mohol mať a zrazu nemá. Čo sa mu zdalo bežné v normálnom živote a čo si nevedel vážiť” hovorí.
Branislava čaká ešte pár týždňov na liečení. Po tom sa plánuje vrátiť naspäť k rodičom, aby nebol sám. Ciele si bude dávať skromné a len krátkodobé, aby dodržiaval zásady abstinentského života.
References
- ^ Branislava čaká ešte pár týždňov na liečení (www.aktuality.sk)